Krajina Snov

Prvá

Už je večer. Mala by som ísť spať.

Ľahnem si na posteľ,zakryjem sa a zavrem oči. Je čas naštíviť môj svet. Vydychla som si. Netrvá to dlho, čo už stojím na mieste, ktoré vidím každý deň. Všade naokolo je tma. Jemne kráčam po neznámej ceste, ktorá mi je povedomá. Až tam uvidím strom. Idem k nemu. Dotknem sa ho svojími rukami a zavriem oči. Keď ich otvorím, som tam, kde som chcela. V krajine snov.

,,Som rád, že si prišla." Usmial sa na mňa Andrew.Objala som ho okolo krku. ,,Andrew?" ,,Hm?"

,,S-Si skutočný?" Opýtala som sa ho. Keď som sem prišla bolo všetko iné ako predtým.

Dala som si jeho tvár do dlaní. A v tej chvíli zmizol ako prach. Andrew!

Otvorím oči a rýchlo sa postavím. Vzdychám ako zmyslov zbavená. ,,Čo to bol za sen?" Divila som sa. A kto bol ten neznámy chalan? Pozrela som sa na svoje ruky. ,,Som v poriadku." Mohla som si vydýchnúť. ,,Koľko je hodín?" Opýtala som sa rozospato. ,,Je pol siedmej." Povedala mrzuto mama, ktorá nadomnou stála. Krivo som sa usmiala. ,,Do frasa." Po tom ako som sa obliekla som vybehla z domu a začala utekať na zastávku. Tesne pred odchodom som nastúpila do autobusu. ,,Uff." Vydýchla som si. Ale autobus bol plný tak som musela stáť. Ktovie, čo to bol za sen. A hlavne aký mal význam. V tom som počula hudbu, ktorú bolo počuť až zo slúchatok. Rock? Usmiala som sa a pozrela som sa na toho chlapca, ktorý mal sluchátka a čítal knihu. Otvorila som poriadne oči. Chcela som sa uistiť, či to, že počúva rock a pritom číta, je pravda. Ale bola. Z toho chlapca som si urobila srandu. Opýtala som sa ho, či by mu tiež nevadili bubny pri čítaní. Ale ignoroval ma. Pche. Vystúpila som z autobusu. ,,Čerstvý vzduch." Usmiala som sa. A pokojne som išla do triedy. Bol už polrok a my sme mali mať polročné vysvedčenie. Fajn! Včera som sa predsa učila na dejepis, tak dúfam,že sa rozhodne pre 1 a nie pre 2. Išla som odpovedať. No ale tá prísavka mi dala 2! Povedala, že som fajn dvojkrátka a vraj by som nemala mať 1-ku, pretože taká dobrá v učení nie som. Ty vole. Ach. Na veľkú prestávku som išla do bufetu. Obyčajný deň. Pohoda-Jahoda. A potom som išla do mojej triedy. A tam som videla toho chlapca  z autobusu. Skoro ma šlak trafilo. Výdych. Nádych. To zvládneš. Išla som do triedy "akobynič." 
Ten chlapec sa hneď na mňa pozrel. A ja som tam ostala stáť ako stĺp. Trapas. Ale to nebolo nič. Na druhý deň som sa zadrhla pizzou, keď prišiel do našej triedy. Pokoj. Na tretí som sa obliala vodou a na štvrtý som narazila do steny. Na piatykrát mi to nedalo a opýtala som sa spolužiaka, že kto to je. ,,Andrew. Je to štvrták." Povedal Norbert. ,,Aha. Nechápem akoto, že som si ho nevšimla." Divila som sa. ,,Však má skoro 2 metre. Nechápem." Zasmial sa. ,,To ja tiež nie." Hm. Prečo asi? To je jedno. Urobila som si srandu a navyše od toho dňa, čo som si z neho urobila srandu sa mi vždy dejú trapasy, keď je v mojej spoločnosti. ,,To je jedno no. Opýtaj sa ho či sa na mňa hnevá." Povedala som. ,,Prečo? Vy sa poznáte?" Opýtal sa ma. ,,Nie. Len sa ho to opýtaj."

V sobotu som bola vonku s Norbertom. Bola nuda. A navyše bola zima tak to bolo na hovno. Ale stretli sme Andrew-a. ,,R-Rýchlo sa ho to opýtaj!!" Nakričala som na neho. On sa išiel. A teraz sa cítim trápne, čo teraz?! "Akosatovolá?" Aj som zabudla už jeho meno. Norbert? ,,Nortbert!" Zamávala som rukou ako dôkazom, nak ide späť. ,,Vraj nevadí." Povedal. Aká milá duša. Uff. ,,Ďakujem."

V nedelu som mu začala písať. Bol strašne milý. Asi som ho aj začala mať rada. Ale v škole bol akoby niekto iný. Vôbec sa nepodobal na toho, čo na Facebooku. Ale prečo? Nechápala som. Ale nakoniec som to nechala tak. Iba som si písala. Iba teraz som pochopila aký je rozdiel medzi facebookom a realitou. Zistila som o ňom veľa vecí. A, či veríte alebo nie...zaľúbila som sa ako decko. Trapasy,písanie...všetko to bolo také... také divné. Ale verila som svojím citom. No aj keď som chcela postúpiť ďalej,nedovolil mi to. Ach.Ale po čase som cítila väčšiu a väčšiu bolesť. Bol zaľúbený do mojej sestry, ktorá ho chcela tiež. A jediné, čo mi zostávalo bolo to, že im pomôžem. Nezávidela som sestre. Okej tak trošku. Ak by som bola na jej mieste tak...Budem ticho. Je to ťažké. Ja viem o ňom všetko a on nevie ani moje priezvisko. Z nejakého ho moja sestra odmietla. Chcela ho ale odmietla. Ale chápem ju no. Bolo mi ĺúto obidvoch. Ale nemohla som povedať svojej sestre  mojich citoch. Ale na druhej strane som mala zas možnosť. Ale prišla znova  a znova ďaľšia. Tak som sa nato vysrala. Plakala som deň, čo noc. Chcela som ho vidieť, aj keď som vedela, že mi to nakoniec ublíži. Po piatich mesiacoch som sa mu vyznala. Povedala som mu, že ho ľúbim. Ale odmietol ma. Plakalala som to je pravda. Ale zistila som,že to nebolo také silné ako som si myslela. Už som naň zabudla. No aspoň to som si myslela. Ale keď som ho videla všetky moje city sa vrátili. Nezvládala som už toho. Pochopiť seba alebo jeho znamenalo pochopiť všetkú múdrosť sveta. Prestala som chodiť do školy..len aby som sa mu vyhýbala. Nevedieť,čo cíti...

V ten deň sa mi sníval sen. V ktorom ma objal a povedal mi prepáč.