Whiskey Lullaby [JeanMarco,SK]

Whiskey Lullaby

Pracovný stôl plný listov, všetkých, ktoré mu boli kedy doručené. Od úplne prvého, kde drobné váhanie, zvedavosť a hanblivosť boli očividné, cez už osobnejšie, veselšie a dôveryhodnejšie. Každý z nich sa začínal rovnako. Meno hnedovlasého mladíka napísaného prekrásnym rukopisom mu vždy vyčaril úsmev na perách, predsa len boli všetky od tej istej osoby, všetky boli adresované jemu. Každým dňom sa na ne tešil viac a viac, všetky sa zdali podobné a pri tom boli také odlišné. V každom bolo niečo iné, niečo, čo ten list robilo výnimočným a pre hnedovlasého chlapca nenahraditeľným. Veď predsa boli od mladíka, ktorého podpis sa vždy nachádzal na samom konci listu. Akoby sa chcel autor uistiť, aby dotyčný vedel, že to je práve od neho, od nikoho iného. Lenže hnedovlasý muž to dobre vedel. V tých listoch sa toho písalo veľa, kde ani hádka nechýbala. Autor toho listu vždy pred koncom napísal niečo, čo hnedovlasého chlapca rozveselilo, donútilo jeho srdce biť o čosi silnejšie. 'Uvidíme sa nabudúce', 'Milujem ťa, aj po tom všetkom', 'Prepáč mi'. Obzvlášť v predposlednom liste napísal niečo, čo sa mu vrylo hlboko do srdca. 'Budem ťa milovať až do smrti'.

Lenže posledný list sa od tých predošlých líšil. Mladík ho zvieral v rukách neustále si tie slová opakujúc v duchu, stále odmietajúc im veriť. Žiadne jeho meno napísané na samom začiatku, žiaden podpis, aby bolo zrejmé, od koho to bolo, len jedna jednoduchá veda a tesne pod ňou slovo, ktoré pálilo oči. Nevedno, ktoré ho zabolelo viac, či tá veta alebo to osamotené, prosté slovo. Nikdy nechcel, aby to dopadlo takto, nikdy nechcel tie slová prečítať, ba ani ich počuť.

Idem sa ženiť.

Zbohom

Nemal viac silu čítať to znovu a znovu, akoby očakával, že sa niečo zmení. V prívale zlosti dokrčil zrejme posledný list, ktorý mu bol od neho kedy doručený a tresol rukou o stôl. Jeho pocity boli pochopiteľné, dokonca viac než to.

Chcel si ísť schladiť hlavu, prísť na iné myšlienky. Stál v meste pri jednej z budov fajčiac cigaretu, ktorá mu teraz dodávala aspoň malé uspokojenie. S každým potiahnutím a nato výdychom, akoby zo seba v dyme dostal myšlienky na tie slová, ktoré ho toľko ranili, vytvorili mu v hrudi obrovskú dieru neschopnú sa zaceliť. Lenže osoba, na ktorú sa tak strašne snažil nemyslieť, sa vynorila z rohu. Jeho nastávajúca snúbenka ho držala za ruku, rozprávali sa, smiali sa. Čiernovlasý mladík pootočil hlavou do strany a na chvíľu spolu tí dvaja uzavreli očný kontakt, očný kontakt, ktorý toho v minulosti toľko znamenal a teraz bol prázdny, tichý a nič nehovoriaci. Bol to len chvíľkový okamžik, slečna sa opäť žiarivo usmiala na svojho nastávajúceho, on odvrátil pohľad od muža neďaleko a drobný úsmev jej opätoval. Hnedovlasý chlapec sa odlepil od steny a zahodil nedofajčenú cigaretu na zem.

Čas strávený samotný uňho v byte mu neprospieval. Nedokázal sa zmieriť s faktom, že sa to deje. Nedokázal prijať jeho rozhodnutie, že ho opúšťa. Alkohol sa mu stal jediným spoločníkom, ktorý ho dokázal ukľúdniť, keď už cigareta nezaberala. Začínal pomaly strácať rozum, nevedel, čo ďalej so svojím životom. Prázdne fľaše ležiace na stole, na zemi, on pri sedačke zvierajúc si hlavu v rukách a hlasný krik, ktorý mu mal pomôcť aspoň trochu vyventilovať tú neznesiteľnú bolesť. Bolo počuť sklo rozbíjajúce sa o stenu a nárek duše zlomeného človeka. Hlava mu klesla na stôl, keď v tom si jeho myseľ spomenula. Zo šuplíka stola vyhrabal zbraň určenú pre prípad núdze. Jednou rukou sa po nej načiahol a druhou hľadal čistý papier spoločne s funkčným perom.

Nevedel, čo napísať. Vlastne ani nevedel, či vôbec niečo chce napísať. Určite by to nebol list dlhý ako v začiatočných dňoch ich zoznámenia. No v tom mu to napadlo. Stačila prostá veta, taká, ktorá mu život úplne zničila. A to fakt, že ho opúšťa, že si našiel niekoho iného. Rýchlo napísať jeho záverečnú myšlienku na kus papiera. Jeho rukopis nikdy nebol taký priehľadný a krásny ako od muža, ktorý ho ranil, no to teraz nebolo dôležité.