Hlasy Predkov

Zblúdilá

Neskorý večer,
čo, vlastne už noc,
Vzduch niečo prináša,
Dušičiek moc.

Zo spánku sťa-by
ma dotyky budili,
dotyky nežné no smutné.
Zablúdili.

Zmätene - no bez strachu
zo sna tak vstávam,
nutkanie von mám ísť,
pomaly kráčam.

Vychádzam z dverí,
Nežne vykročím,
v tom dotyk na ruke...
dievčinu zočím.

Vlasy až po zem,
tmavé sťa noc,
oči krásne - žiarivé,
mali záhadnú moc.

Smútok z nich sršal,
utrpenie snáď,
K tancu ma vyzýva,
Nechce len stáť.

Vo zvukoch noci -
či skorej v tom tichu,
krúti má po tráve,
tvár plná smiechu?

V tom však smiech utichol,
jej tanec ustal,
pohľad plný sĺz
v očiach mi pristál.

'ni slovka neriekla,
No cítil som bolesť.
Príbeh krásnych očí,
k šialenstvu vie doviezť.

Zblúdilá jej duša,
Útechu len hľadá,
Nemá ale u koho,
Nik ju nepostráda.

So slzami v očiach hľadí,
srdce pobolieva,
jej pohľad sa mení,
jemnučko usmieva.

Bez pohybu mizne v tme,
Úsmev sa vytráca,
S jej dotykom v temnej noci,
aj úsmev sa stráca...

Zblúdilá jej duša,
Útechu len hľadá,
Nemá ale u koho,
Nik ju nepostráda.