Black & White

KAPITOLA ÔSMA

Kapitola ôsma: priveľa bytostí

Ani sa nehni. Bude to presne tak ako minule. Ty to zvládneš. Nemáš síce ani potuchy, o čo ide tentokrát, ale ty budeš silná.

Toto boli vety, ktoré som si opakovala po šiestykrát.

Kyle už zaujal svoje miesto pri strome a nezaujato si prezeral svoje kostnaté prsty.

Z čerešne nado mnou odpadol biely kvietok rovno do snehu a upútal Kyleovu pozornosť. Vstal a dotkol sa kvetu. Jeho dotyk ho zmrazil.

,,Čo si to urobil ?"

,,Zastavil som život, presne tak, ako je zastavený ten môj. Dá sa povedať, že som kus ľadu. A ľad môže tvoriť iba ďalší ľad," zdvihol ho zo zeme a potom ho pustil. S jemným cink dopadol späť na sneh.

,,Mohol by si mi to vysvetliť nejako bližšie ?"

,,To, že sa živím dušami vieš. Ako som povedal potrebujem veľa energie, pretože rozhýbať niečo, čo žije, ale v podstate nemá ďaleko od smrti, je niečo neuveriteľne ťažké."

Znova sa vrátil na svoje miesto a sadol si. Už som vedela, prečo sa neprepadá do mäkkého snehu. On ho jednoducho premení na ľad a sadne si ako na zem, bez toho, že by sa pod ním niečo topilo.

Otočila som sa na bok a prstom hladkala jemné steblo trávy, ktoré odvážne nakúkalo cez všetku tú belobu. Zavrela som oči a snažila sa aspoň chvíľku spať, ale samozrejme to by som nebola ja, keby som nemala pocit, že ma niečo sleduje.

Niečo zašušťalo. Otočila som sa. Nič podozrivé som nevidela. Vietor okolo mňa spravil špirálu. Zamrazilo ma až do špiku kostí. Cítila som, ako sa mi niečie oči zabodávajú do chrbta. Nie jedny oči, ale tisíce.

Poslednýkrát som sa otočila, aby som skontrolovala okolie. Kyle zmizol. Už zase.

Nehýb sa.

Pred očami sa mi myhol tieň. Potom ďalší. A ďalší. A ďalší...

Zoskupili sa okolo mňa štyri bytosti. Boli podobné postrádateľným, ale na rozdiel od nich, mali dlhé nechty.

Jeden z nich sa načiahol k mojej tvári. Pomaly, pomaličky sa ku mne približoval. Až na koniec sa mi dotkol dlhým pazúrom môjho líca. Triasla som na celom tele. Potiahol prstom.

Chcela som kričať od bolesti. Nemohla som. Hlasivky nefungovali. Potiahol ešte nižšie a tým sa mu jeho necht zaboril do mojej sánky. Otočil ho do druhej strany.

Vystrelila do mňa neznesiteľná bolesť. Otvorila som ústa v nemom výkriku.

Pohla som jazykom a zistila som, že moje líce je na franforce, dokázala som cez dieru prestrčiť jazyk a cítiť teplú krv, ktorá mi stekala do úst.

Plakala som a žmolila si lem bundy. Už nech to skončí.

Ďalší tieň sa posunul za mojim chrbtom, vedela som to podľa pohybujúceho sa vzduchu.

Nemáš tu čo robiť...

Zašepkal mi do ucha a mne sa zježili všetky chlpy na rukách.

Pohni sa, výkrikni a bude koniec.

Povedal a fúkol mi na ranu.

Nie, nie, ja sa nevzdám. Vnútro úst mi začínalo mrznúť a krv sa tiež začínala meniť na ľad. Ako sa ľad rozpínal tak mi to ďalej trhalo kožu.

Bolelo to.

Zrazu som pocítila nejaké pichanie v kolene. Keď som pretočila oči, aby som sa pozrela... tak som to hneď oľutovala.

Zo zeme vyrastala kvetina. V polovici sa menila na niečo podobné drôtu a pomaly sa mi zarývala do kolena.

Nech už je koniec. Prosím.

Drôt sa mi viac zasunul do kolena a pomaly mi cestoval píšťalou až ku prstom na nohách. Začal sa mi obmotávať okolo kostí, z ktorých sa mi skladali prsty.

Ďalší tieň sa len šmykol popred moje oči, spravil nedbalí pohyb a tým stiahol drôt. Všetky prsty a kosti v nohe sa mi zoskupili pri seba.

Na tvári sa mi usadil výraz bolestnej agónie.

Nakoniec som od bolesti odpadla. Posledné, čo som cítila bolo trhanie sa môjho líca, následne spánku a kože na čele. Všetky kosti v prstoch a nárte mi naraz praskli s počuteľným puknutím.

,,Hej, Tess, vstávaj."

Bleskovo som sa posadila a zažmurkala do šera a znova padajúcich vločiek. Chytila som sa svojej tváre. Po rane nebolo ani stopy. Pohýbala som nohou. Bola v poriadku, celá a pokope.

,,Čo to kurva bolo !?" zvrieskla som, bez iných otázok.

,,Tvoj mozog. Myslíš, že tieto skúšky ti niekto vymýšľa? Nie. To si ty. Ty si to všetko spôsobuješ. Tú bolesť, ten strach alebo rany."

,,A kde si ty ?"

,,Celý čas som tu, len ma nevidíš. Pozerám sa na teba, ako sa zmietaš v bolesti, ale nesmiem ti pomôcť."

,,A chceš mi pomôcť ?"

,,Povedal som ti, som kus ľadu. Niečo ako hybernovacie telo. Domysli si odpoveď," poškrabal sa vo vlasoch a húpavou chôdzou odišiel o kúsok ďalej. Vial za ním jeho koženný plášť. Sadol si na veľký kmeň a prstom ma k sebe zavolal.

Nová kapitola po 125 rokoch. Áno ja viem, že som sa vôbec uráčila... Prepáčte, nemala som veľa času posledný mesiac a fakt sa toho veľa udialo ( tí, čo ma poznajú vedia). Už by mohli byť kapitoli častejšie, ale ešte stále nemôžem nič sľubovať. :(

Dúfam, že som po takom dlhom čase nezabudla písať, a že sa vám časť páčila <3