Valentína

Mám na to?

V tejto triede som nová. Prišla som tak pred týždňom ešte tu nikoho nepoznám. Som z Košíc a prišla som študovať tu do Bratislavy na právnickú fakultu. Bývam blízko fakulty na byte, ktorý mi kúpili rodičia. Nemáte pravdu ak si myslíte, že som namyslená, bohatá mrcha. Priznávam bola som no teraz už nie. Jediný kto sa na fakulte so mnou rozpráva som ja sama. Ale pravdu povediac nechýba mi to. Každý deň ten istý režim vstať, jesť, študovať, pripravovať sa, znova jesť a spať už ma to unavuje stále do kola. Tak koniec premýšlania. Zvoní mi budík a znova tá istá rutina. Vstala som tak o 5:30, umyla a nachystala do školy. Vyšla som z bytu nasadla do svojho auta. Vždy som túžila po kabriolete a rodičia mi ho nakoniec po dlhých dňoch prosenia kúpili. Ako som už spomínala nebývam ďaleko od školy, takže cesta mi trvalo krátko. Moja skrinka mala číslo 153 takže niekde nakonci preč od ostatných už len to ma videďovalo. Keď nezvládnem ani šikanovanie v škole? Čo potom spravím na súde? Mám vôbec na to byť právničkou? „Ahoj" zrazu počujem hlas za svojím chrbtom. Obrátila som sa a za mnou stálo neznáme dievča. Bolo z mojej triedy ale moc som ju nepoznala. Myslím, že sa volalo Elis. „Ahoj" odzdravila som ju . To bolo po prvykrát čo sa mi niekto za ten týždeň prihovoril. „Ty si tá nová však" vyletelo z nej. „Áno som. "
„Ja som Elis Airová." Tak naozaj sa volá Elis. „Ja som Valentína Skaličan. " „Máš pekné meno" pochvalíla mi meno. Nooo uznávam, že je pekné ale to jej bolo krajšie. „Aj ty ho máš pekné." „Ďakujem." Ja hlúpa zabudla som sa poďakovať. „Aj ja. " Máš pekný prízvuk si z východu? " „Áno som z Košíca a ty tu žiješ odjakživa?" „Nie tiež som sa tu prisťahovala? " „A odkial?" „Som z Anglicka moje priezvisko to snaď neprezrádza?"