Sila Draka

III. Meret

Santarovi sa v ten deň vstávalo z postele ľahšie ako v iné dni. Hnala ho vpred túžba niečo zmeniť, niečo v tej prekliatej krajine dokázať. Dlho po rozhovore s Verisom nedokázal zaspať a myšlienka ísť do Ratanaku a navštíviť Vládcu sa s pribúdajúcimi nočnými hodinami zdala čoraz lákavejšia. Vedel, že od toho plánu ho budú ľudia odhovárať, a tak ho neplánoval príliš šíriť, no...

Bol tu niekto. Bol tu dôvod ostať, dôvod celé si to rozmyslieť.

Čiernovlasý mladík ticho kráčal po chodbe vlastného domu. Rovné vlasy, ktoré mu padali až na plecia, teraz strieľali do všetkých strán a v tvári, na ktorej sa leskli vždy prítomné sivasté ornamenty, mal zamyslený výraz. Bez zaváhania zabočil do kuchyne na konci chodby, kam by v to ráno trafil aj keby netušil, kde sa nachádzal. Až do jeho izby sa totiž šírila lahodná vôňa raňajok – sladkého koláča s tvarohom a džemom, ktorému Santar nikdy neodolal.

Nečujne zastal pri stole, o ktorý sa stehnom oprel a založil si ruky na hrudi. S jemným úsmevom hľadel na drobnú bytôstku pred sebou, ktorá mu bola otočená chrbtom.

Meret.

Nízke dievča s hustými plavými vlasmi, ktoré sa jej kučeravili tesne pod lopatky a výraznými zelenými očami, ktorými na neho rada žmurkala. Stála tam v sivom pyžame a pospevovala si, skladajúc práve jeden z ohrievaných koláčov z platne.

Ako mohol zo svojich plánov vynechať Meret? Bola to predsa ona, kto urobil z jeho domu domov, hoci s ním bývala iba rok. Našla si cestu k srdcu, ktoré bolo podľa mnohých chladné a bez citu. Santar nenávidel tie klebety a nazdával sa, že práve ony z neho urobili toho bezcitného quinirana, za akého ho ľudia mali.

Keď sa dievčina zvrtla a zbadala Santara ako sa na nej ticho baví, karhavo sa na neho zachmúrila, čo s jej dievčenským vzhľadom nepôsobilo veľmi seriózne. Zjav bábiky na jej bledohnedej tvári potvrdzoval drobný noštek, plné pery a veľké oči – bola presným opakom mládenca, na ktorého sa teraz mračila.

„Dobré ráno, San," oslovila ho napokon a milý úsmev konečne prevzal nadvládu nad jej výrazom.

„Dobré, Meri," odvetil Santar ticho a usadil sa za neveľký stôl pri okne, pri ktorom sa nachádzali iba dve drevené stoličky.

Meret ostala v tichosti stáť pri platni uloženej na rovnako drevenej kuchynskej linke, iba čo očkom pokukla po svojom čerstvo prebudenom spoločníkovi.

„Akú špeciálnu príležitosť oslavujeme?" nadhodil Santar uvoľnene, sledujúc ju ako nesie k stolu tanier plný koláčov.

Meret mykla plecami. „Nepotrebujem špeciálnu príležitosť na koláče. Na tie je predsa príležitosť vždy," potmehúdsky sa na neho uškrnula, keď sa zviezla na stoličku oproti nemu. Husté kučery jej pritom nadskočili a znovu ustali v pohybe. „Navyše včera som dostala trochu múky od pána Helwina."

„Ah, áno, včerajšie dávky," zamrmlal Santar nespokojne a zahryzol do teplého koláča, ktorý mu po iné dni vyčaril na tenkých perách úsmev, teraz však nie.

„Stalo sa niečo?" opýtala sa Meret opatrne, v zelených očiach sa jej odrazila starosť. Keď si to Santar všimol, pousmial sa, no nebol to veselý úsmev.

„Vládca znižuje dávky surovín pre Stryx. Včera prišiel dostatok sotva pre polovicu Eldaru."

Meretine ruky okamžite vyleteli k jej perám, ostala v šoku. „A ja som od pána Helwina zobrala tú múku!"

„Pán Helwin si poradí, má muky dostatok," ubezpečoval ju Santar. „No ak to bude takto pokračovať-" nedokončil myšlienku, iba pokrútil hlavou a znovu sa pustil do sladkého koláča. „Mimochodom," prehovoril znovu po chvíli, no na Meret sa nepozrel. Z nejakého dôvodu bolo jednoduchšie hľadieť na tanier koláčov medzi nimi. Mal pocit, že vždy, keď sa jej pýtal na prácu, znel obviňujúco a to v žiadnom prípade nechcel.