Sila Draka

XIV. Krvavé námestie

Bolo to ako príchod na jarmok. Človek, ktorý tam zablúdil úplnou náhodou, si sprvu neuvedomil, kam vlastne prišiel. Biele námestie, z dvoch náprotivných strán chránené vysokými budovami a z tej tretej palácom, sa zaplnilo masou nedočkavých ľudí. Schodisko, ktoré viedlo k palácu, sa zmenilo na tribúnu pre Vládcu a jeho najbližších poskokov. Niektoré schody boli ukryté pod dômyselne upravenými pohodlnými stoličkami a nachádzali sa v ideálnej výške – dostatočne vysoko na to, aby Vládca pôsobil neohrozene, no stále dostatočne nízko, aby dokonale videl na to, čo sa deje pod ním.

Stoličky boli zatiaľ prázdne, bol tam iba dav, ktorý začal formovať pravidelný kruh okolo štíhleho kusu dreva, ktorý sa čnel vysoko nad ich hlavy.

Santarov podráždený žalúdok sa väčšmi stiahol, keď tú konštrukciu uvidel. Chcel zastať, otočiť sa a vrátiť sa domov. Nemal záujem vidieť ako sa ostrie gilotíny spúšťa na niečí krk, a predsa neprestal kráčať vpred. Nasledoval Meret, no jeho oči neopúšťali ozrutnú čepeľ pevne pripevnenú na samom vrchu konštrukcie. Leskla sa v chladnom večernom prítmí a on mal pocit, že k nemu prehovárala. Že si z neho uťahovala a zároveň ho nútila prísť bližšie.

Pozri, čo si urobil. Pozri, kto kvôli tebe umrie. Sleduj ako sa ich krv rozleje po snehobielej podlahe.

Prekliata vina.

Meret zastala tesne za dvomi radmi ľudí, ktorí tvorili vnútro kruhu, Santar a Zacky hneď za ňou. Všetci traja mali skvelý výhľad na dejisko popráv a ešte lepší na stoličky na schodisku. Zacky čoskoro v pribúdajúcom dave našiel svojich priateľov, a tak sa venoval im, zatiaľ čo Meret a Santar boli ticho a hľadeli pred seba.

Pre Meret neboli popravy ničím novým. Bola na ne celkom zvyknutá, od detstva ich vnímala ako niečo normálne, obyčajné. Mala problémy vidieť tie dnešné ako niečo iné a zvláštne. Odsúdených ľudí nepoznala a na rozdiel od Santara si nemyslela, že by si ich smrť mali dávať za vinu. Palácová stráž by si našla svojich banditov tak či tak a ako mohli dvaja ľudia zabrániť vyvraždeniu celej karavány?

Cítila sa zle z nesprávnych dôvodov. Cítila pocit viny, pretože sa necítila zle. Chcela, aby jej bolo ľúto nevinných ľudí, ktorí za nič nemohli. Chcela mať Santarov pohľad, no detstvo strávené v Ratanaku ju vychovalo inak. Tí, ktorí mail prísť o hlavu, boli zábavou pre mešťanov. Jediné, čo mohla urobiť, bolo ticho stáť a pozerať pred seba. Bála sa, čo by si Santar pomyslel, keby uvidel chýbajúcu ľútosť v jej tvári.

Ľudia sa k sebe väčšmi natlačili, keď sa na schodoch zjavila statná postava Vládcu obkoleseného tromi pármi prísne vystretých strážcov. Pomaly zostupovali po bielych schodoch až sa dostali k stoličkám. Vládca sa usadil na tú najmohutnejšiu v strede, zatiaľ čo zvyšné dve po jeho bokoch ostali prázdne. Stráž na schode za ním vytvorila živú nepohyblivú oponu.

Obyvateľstvo sa začalo hrnúť vpred a kruh sa mierne zúžil, pretože tí v jeho vnútri boli zatláčaní čoraz viac dopredu. Na stoličke po Vládcovej ľavici sa odrazu zjavila dáma Endorviel vo svojej striebristej róbe, mahagónovými vlasmi zdobenými drobnými kryštálikmi a quiniranskými znakmi na tvári, ktoré sa stále leskli jemnou fialovou farbou. Nebola však sama. Po jej ľavej ruke zastal chlapec, mohol mať asi pätnásť rokov. Podobal sa na tých, ktorí ešte včera niesli zlatú striešku nad Vládcom a Ammarou, no v niečom sa výrazne odlišoval.

Chlapec bol odetý do jednoliatej bielej tuniky, na hlave mu jemný večerný vánok strapatil zlaté vlasy a jeho oči... chýbali. Zdalo sa, že celý národ pod schodiskom si ho všimol naraz, pretože odrazu zmĺkli, skamenení pod nejestvujúcim pohľadom mladíka. Na jeho bledej tvári sa vynímali iba dve čierne diery, prázdne a na pohľad bezodné. Stál tam s tvárou nasmerovanou pred seba a odrazu mal každý pocit, že hľadí práve na neho, no nejestvoval spôsob, ako niečo také dokázať. Chlapec sa nehýbal. Mnohí sa v tom okamihu spytovali sami seba, či vôbec niečo vidí, či mu tie, ktoré mu to urobili, darovali náhradný zrak. Niektorí sa začali modliť k dávno zabudnutým bohom.