Zobudilo ma cinkanie zvonkohry, ktorú som mala zavesenú pri okne. Pomaly som som rozlepila oči a pozrela sa tým smerom. Do zvonkohry sa zaplietla menšia víla.
Vymotala som sa z perín no len čo som sa postavila zamotala sa mi hlava a zvalila som sa na posteľ. Uh. Asi som včera na predstavení minula viac energie ako som plánovala.
Včera ma totiž kráľovská rodina zavolala vystupovať na narodeninovú oslavu ich detí. Dvojčat Ahrena a Alphonsa.
Po hodnej chvíli som sa zdvyhla a vislobodila pavúčiu vílu z lapača snov, ktorí bol súčasťou zvonkohry.
Pavúčie víly totiž majú dlhé tenké končatiny a tak sa stáva, že sa takmer furt niekde zamotajú.
Vislobodila som ju a ona hneď vyletela oknom von.
Ja som sa tiež pobrala do šatníka sa obliecť a upraviť si moju červenú hrivu. Vlasy som si zviazala stuhou do copu, obliekla som si voľnú košeľu a nohavice a cez to si prehodila plášť. Do tašky som hodila suchú trávu a flautu. Konečne som sa mohla vydať do ulíc mesta.
Mesto sa akurát prebúdzalo k životu. Obchodníci otvárali svoje obchody a stánky, lampy boli už takmer všetky zhasnuté, slnko sa rozohrievalo, rodičia viedli svoje deti do školy a ja som sa spokojne usadila na kamenú dlažbu námestia.
Pred seba som položila starú, malú plechovú nádobu, ktorá si už prežila svoje. Vybrala som suchú trávu a zatvorila som oči. Začala som sa sústrediť a hladať vo svojom vnútri plameň, ktorý dokáže zahriať. Po pár sekundách sa mi dostal do nosa pach horiacej trávy. Siahla som po flaute a začala hrať.
Plameň sa formoval do rôznych tvarov, výjavov a tancoval tak ako som ja hrala.
Bolo príjemné vydieť ľudí ako sa im predstavenie páči. Ten pohľad je pre mňa ešte dôležitejší ako strecha nad hlavou.
Ľudia sa zastavovali. Niektorí chvíľu postáli, iní sa dali zase do chôdze. Ale kruh, ktorý sa okolo mňa utvoril sa nezväčšoval ani nezmenšoval. Jedna pesničku som skončila, druhú som začala a keď som usúdila, že veselých pesničiek bolo dosť preradila som na niečo divokejšie. S plameňa sa vyformovala veľká dračia hlava a postupne celé telo nakoniec v bezpečnom priestore poletoval ohnivý drak, ktorí nakoniec vysoko nad hlavami vybuchol.
Výbuch sa ozýval takmer celým mestom a preto ma neprekvapil krik prichádzajú ich strážnikov.
Dnes to bude zábava. Na tvári sa mi rozhostil široký úsmev. Uhasila zom oheň, schovala som nádobu s peniazmi a v pozorovala som prichádzajúcich strážnikov v brnení. Hlasno pokrikovali po ľuďoch, tí sa im odstupovali až sa nakoniec predomnou týčili traja strážnici s tým najhoším človekom na svete.
Gray. Najnepríjemnejší strážnik aký kedy po svete chodil. Na sebe mal brnenie a spod priľby mu trčali hnedé vlasy. V zelených očiach mal vpísané pohŕdanie a niečo ako Tentoraz ma nenachytáš. To si píš.
,,Ale, ale. Kohože to tu máme? Už zase naša malá hudobníčka."
,,Aj ja ťa rada vidím Gray. Ako je to už dlho čo sme sa nevideli? Tuším dva dni." usmejem sa na neho.
,,Vidím, že ťa tvoja nálada neopúšťa."
,,Veru tak, tak. Ale tebe akoby k raňajkám dali namiesto kávy citrónovú šťavu. Čo sa deje?"
Po celý čas nám v hlase zaznievala irónia a sarkazmus. V našom rozhovore bolo skrytých toľko urážok, že by som ich ani nespočítala.
,,Ale vieš," zatiahol, ,,bolo by lepšie kebyže sa zbavím jedného otravného hmyzu, ktorý sa vyznačuje najmä žraním nervov." posledné dve slová skríkol na celú ulicu.
