Stála na kraji útesu a pozerala sa na azurovú oblohu po ktorej plávali malé rybky , kde tu sa objavila medúza alebo kosatka s blanovitými plutvami. Sama pre seba sa usmiala. Zbožňujem to tu.
Za jej chrbtom začínal tmavý les s vysokými a starými stromami. Nikdy sa do neho neodvážila vstúpiť. Na to bola veľký strachoput. Ale dnes bolo niečo iné. Dnes ju to do lesa priam tiahlo. No bála sa toho čo by ju tam stretlo. Veľmi sa bála a tak sa rozhodla ten pocit ignorovať.
Rozbehla sa úzkym, vychodeným chodníkom dole medzi útesy. Útesy boli podobné nórskym fjordom iba s tým rozdielom, že domčeky nestály na brehoch, ale nad tečúcou vodou. Útesy boli pospájané dlhými drevenými mostami a kde tu ste si mohli všimnúť do kameňa vytesanú sochu.
Prechádzala sa hodnú chvíľu, ale les jej nedal pokoja. To nutkanie tam vojsť aj keď tam nechce ísť bolo neznesitelné. A tak sa rozišla do lesa.
Dobre. Na tri, dva, jedna. Rozbehla sa. Bežala lesom ako o preteky a zastavila sa až, keď jej nestačil dych. Super. Teraz neviem kade som prišla. Potichu si vynadala, že nešla normálnym krokom a nedávala pozor kade išla.
Zrazu sa v kríkoch niečo pohlo. Strašne sa zlakla a neuvolnila sa ani vtedy, keď z nich vyšiel úplne normálny chlapec. Predsa len. Nemusí to byť normálny chlapec. Môže to byť jedna s tých príšer, čo strašia v snoch.
Len čo sa na ňu chlapec pozrel v očiach sa mu zaleskla nádej. S tochto miesta mu už začalo pomaly preskakovať. Ani nevedel ako hodil sa dievčaťu okolo krku. Uľavilo sa mu, že nie je jediný na tomto divnom mieste.
,,Prepáč, ale nemôžem dýchať." povedalo dievča ledva počuteľne.
Rýchlo ju pustil: ,,Prepáč. Bože konečne s niekoho našiel. Byť tu uveznený a nikoho pri sebe nemať je to najhoršie. Ako dlho si tu?"
Bolo vidno, že dievča zaskočil. A spomenul si, že na ňu všetko vysypal. ,,Eh. Prepáč. Ja som Ben." natiahol k nej ruku.
,,S-scarlet." nedochádzala jej pointa tohto všetkého, ale potriasla mu rukou.
,,Čo tu robíš?"vyhŕkla Scarlet. ,,Nikdy som ťa tu nevidela. "
Ben nadvihol obočie:,,No dalo by sa povedať, že som vo svojom sne nejako uviazol. A hodný čas sa neviem zobudiť."
Scarlet na neho vyvaľovala oči. Jeho vysvetlenie ju dostalo.
Ben jej chcel niečo povedať no vtedy mu Scarlet začala miznúť pred očami. Hneď si uvedomil, že Scarlet je jedna z tých ešte žijúcich.
,,Zajtra sa porozprávame. Na konci lesa je útes. Stretneme sa tam."povedala mu Jade tesne pred tým ako zmizla.
⚜️⚜️⚜️
Scarlet s Benom trávila vo svojom sne každý deň. Zistila, že pred pár mesiacmi upadol do kómy. Bolo jej ho ľúto. Ako ona aj Ben mal celý život pred sebou, no zároveň sa bála, že sa jej stane to isté. Nemohla opustiť otca, keď je jediná, ktorá mu zostala, ale nevedela ako toto snívanie zastaviť.
Keď sa nerozprávali o sebe robili všetko možné. Súťažili kto urobí väčší gejzír, chodili do lesa a Ben jej ukazoval tajné zákutia, ktoré vytvoril, inokedy naštvali víly a tak sa celý čas schovávali. Benovi sa v jej sne páčilo a tak mu dovolila v jej krajine zostať.
Scarletim každodenný, steteotypný život pokračoval ako vždy. Kde tu jej pred očami vyskočil Ben. Sprvu tomu nepripisovala žiadny význam, ale, keď sa to začalo stupňovať a nikdy to netrvalo rovnako dlho.
⚜️⚜️⚜️
,,Nie, nie, nie. Prestaň. Prosím. Budeš to ľutovať."smiala sa Scarlet, keď ju Ben šteklil.
,,Neprestanem. Baví ma to."vytlačil zo seba Ben pomedzi smiech.
V tom si všimol, že nechty má nalakované na ružovo. Čo? Rýchlo sa zdvyhol zo zeme, predstavil si zrkadlo, ktoré sa v tom momente objavilo a pozrel sa doň. Takmer odpadol, keď sa videl. Jeho pôvodné oblečenie zmizlo a namiesto neho na ňom vyseli voľné, ružové šaty. Z chrbta mu trčali ružové takmer priesvitné vílie krídla.
Za jeho chrbtom sa ozval smiech:,,Ja som ti hovorila, že oľutuješ."
Nasupene sa otočil ku Scarlet. No len počkaj. V duchu sa zákerne usmial. Toto ti len tak neprejde moja milá Scarlet.
Urobil to isté čo ona. Scarletino oblečenie zmizlo a nahradilo ho ťažké, kovové brnenie s mečom.
,,Hej! Toto nie je fér. Ty sa v tom môžeš hýbať. Ja nie." kričala naňho Scarlet.
Uvedomoval si, že to brnenie môže byť pre ňu ťažké. Ale bola to neskutočná sranda vidieť jej hlavu s tenkým krkom trčať s tej veľkej diery na brnení. Od vtedy, čo sa stretli v lese sa všetko zmenilo. Opustil svoju vysnívanú krajinu. Tmavý, hustý les a to len preto že nechcel zostať navždy sám. No čo ju pozná zabudol na smútok a žiaľ. Zabudol na život, ktorý tak rýchlo stratil. Teraz každý deň trávil zo Scarlet. Smejú sa, hašteria sa a spozoroval na nej, že aj ona si uvedomuje, že niečo sa medzi nimi zmenilo. Predsa len je to už rok, čo sa spoznali. A bol za to niesmierne rád.
Zo zamyslenia ho prebrala víla, ktorá mu vrazila do nosa. Lol. Tak ju nazvala Scarlet. No nechápal, čo má to malé, ohnivé čudo za problém. Jej jazyku nerozumel ani kebyže chcel.
A potom uvidel Scarlet nehybne ležať v tom brnení na zemi. Srdce sa mu takmer zastavilo, keď si uvedomil, že sa jej mohlo niečo stať. Pribehol k nej a skontroloval ju. Bola v poriadku. Relatívne.
⚜️⚜️⚜️
K vedomiu prišla vo svojej mäkej posteli. Nepametala sa, že by odchádzala zo svojho sna. Vyskočila z postele a zišla dole do kuchyne. V dome nikto nebol. Naraňajkovala sa a s divným pocitom vyšla von.
Ona nebola doma. Bola vo svojom sne, vo svojej hlave. A-ako? Nepamätám sa, že by som sa zobudila a išla do školy. Opustila som vôbec svoju hlavu? Zobudila som sa?
Zrazu stála v nemocničnej izbe a pozerala na otca ako sedí nad jej nehybným telom pripojeným k prístrojom. Bola to iba chvíľa, ale stačilo to na to, aby si Scarlet uvedomila čo sa stalo.
Už zase bola vo svojej hlave. Dostala strach. Zviezla sa na zem. Panika jej nedala dýchať. Prepukla v plač.
⚜️⚜️⚜️
Prechádzal sa po útesoch a premýšlal. Ak sa Scarlet stalo to, čo jemu... Na to nechcel ani pomyslieť. No má ju rád.
Obloha bola iž dávno posypaná hviezdami. Pri vchode do každého domčeka, boli postavené lampy takže aj v tme Scarletine fjordy vypadali krásne. Prešiel cez most a namieril si to k domčeku kde nechal Scarlet.
Len čo sa k domčeku priblížil uvidel Scarlet klačať na zemi a k jeho ušiam sa dostávali jej vzlyky.
Tak predsa. Zaznelo mu v hlave a zároveň ho bodlo u srdca. Toto som nechcel. Pomaly k nej prišiel a silno ju objal. Odteraz bude pre ňu oporou. Dostane ju z toho tak ako ona dostala jeho.
,,Je možnosť, že sa ešte niekedy zobudím?" tú vetu bolo ledva počuť.
,,Neviem." odpovedal úprimne Ben.
S 1122 slovami a 24 bodmi z 30 ma tento príbeh dostal do 2.kola. Stres to bol a ešte aj bude, ale verím, že sa aspoň do 3. kola dostanem.
Ospravedlnte ma za pravopis (v prípade,že nájdete nejakú chybu).
Vaša black-wolf-in-love 🐺