Zakázané Ovocie

Začiatok konca

Zvoní mi telefón. V panike rýchlo otváram batoh a snažím sa hlasné zvonenie utíšiť no márne. Všimli si ma. Rýchlo vypnem zvonenie a začnem utekať. Musím uznať, že takto rýchlo som ešte neutekala. Obzriem sa ponad plece ale nikoho nevidím. Vlastne ako tak rozmýšlam prečo by ma mali naháňať? Veď som nič zlé neurobila a mohli si myslieť že sa len tak prechádzam po lese. Nachvílu zastavím a sadnem si na najbližší strom. Tep cítim až v hlave. Snažím sa upokojiť a po chvíli sa začnem smiať. Prečo som vlastne utekala? Postavím sa a rýchlym tempom mierim domov.Večer som neustále rozmýšlala nad záhadnou partiou deciek. V hĺbke duše som vždy chcela skúsiť trávu ale nemala som na to odvahu.
Ráno som sama doma. Myslím, že by som sa konečne mala aspoň na chvílu vrátiť do reality. Uvarím si kávu a zapnem Tv. Mala by som dať Karin vedieť,že žijem.
Karin je moja najlepšia kamarátka už od základky. Má 16 rokov, brčkavé vlasy a hnedé oči. Jej rodičia sú rozvedení a teraz žije s mamou. Má mladšiu sestru Nicolett a staršieho brata Andreja. Jej brat je malý a tlstý inteligent. V škole povyhrával veľa vedomostných súťaží.
Mohla by som jej konečne zavolať a oznámiť jej novinky. Vojdem do izby a hladám batoh. Keď hovorím o batohu cítim sa ako Harmiona Granger. Mám v ňom naozaj všetko od baterky po gumičky až tabletky. Snažím sa nájsť telefón no márne. Prehľadám celý dom ale telefón je fuč. Vtedy chytím paniku. Srdce sa mi rozbúchalo a mozog nehorázne prekrvil. Ešte raz prehľadám všetky kúty domu ale mobil tu naozaj nie je. Spomeniem si, že keď som sledovala tú bandu deciek mobil som si vložila do vrecka nohavíc. Čo keď mi vypadol po ceste? Oblečiem si staré tričko a nohavice, obujem tenisky a mierim na miesto kde som bola včera. Hlavne aby som znova nestretla tie decká.
Keď prídem na miesto odkiaľ som pozorovala tú bandu mobil tam nie je. Vraciam sa cestou, ktorou som bežala a modlím sa aby tam niekde bol. Pred stromom kde som sedela,stojí ten istý čierno vlasý chlapec. Srdce sa mi rozbúchalo a nohy akoby prirástli k zemi. Chlapec sa otočil smerom ku mne a až vtedy som videla poriadne jeho tvár. Mal naozaj krásne modré oči. Obaja sme tam len tak stáli a pozerali sa na seba. Vtedy som v jeho rukách uvidela svoj telefón. Vykročila som k nemu.
,,To je môj telefón" povedala som priam skrýkla naňho. ,,Našiel som ho ležať na zemi" telefón mi podal a s úsmevom sa predstavil ,,Moje meno je Filip ale volaj ma Fil". Rozmýšlala som či mu odpovedať alebo proste len tak odísť. Nakoniec som odpovedala. ,,Volám sa Alexandra a keď chceš hovor mi Saša". Usmial sa a úsmev som mu opätovala. Znova sme tam len tak stáli a nič nehovorili. Zrazu pribehlo to krásne dievča a objalo chlapca zo zadu. ,, Konečne som ťa našla kde si bol tolko?" Keď Fila pustila uvidela mňa. Chvíľu na mňa hladela a potom sa opýtala ,, Kto je to dievča?" Fil ma predstavil a povedal jej o tom telefóne. Podala mi ruku ,, Zina" nič viac nič menej. Zoznámili sme sa a podstate aj skamarátili. Bola mi strašne sympatická. Keď Zina odišla za ostatnými Fil ma pozval na zmrzlinu. Vtedy som pocítila, že dnes môže byť Začiatok konca.