Zakázané Ovocie

Nezabudnuteľný okamih

Otváram dvere na nemocnici. Pri recepcii sa pýtam na meno Filip Payne. Izba číslo 13. Rýchlim krokom usilovne hľadám izbu s číslom 13 no márne. Musím sa niekoho opýtať. Po ceste zastavím sestričku :,, Dobrý deň prosím vás hľadam izbu s číslom 13 poviete mi prosím kde je?" Chvíľu rozmýšlala a potom odpovedala :,, Rovno, na konci chodby zaboč doprava a hneď prvé dvere." S úsmevom som poďakovala.
Pomaly otvorím dvere a vkročím do izby. Na posteli leží Fil a okolo neho veľa prístrojov. Sadnem si na stoličku vedľa neho a chytím ho za ruku. Nohu má obviazanú taktiež aj hlavu. Vyzerá to, že podstúpil veľkú operáciu.
,,Je mi to tak ľúto Fil." nariekala som. ,,Keby si len vedel....." Nestihla som dopovedať vetu a vtom sa otvorili dvere na izbe. Bola to sestrička, ktorá kontrolovala stav Fila. Najprv si ma nevšimla, pretože sa pozerala do nejakých papierov. Po chvíľke konečne zdvihla hlavu a všimla si ma. ,,Och, prepáčte nevšimla som si vás'' s úsmevom sa ospravedlňovala.
,,Ako predpokladám ste Filipova priateľka však?" Chvíľu som naňu len tak civela, kým som pochopila čo sa ma pýta. ,,Nie,nie som len jeho kamarátka," tenkým hlasom som odpovedala. Sklonila som hlavu a čakala čo sa bude diať ďalej.
,,O chvíľu príde doktor, aby skontroloval či sa Filipov stav lepší," povedala sestrička a položila papiere, ktoré držala na stolík pri posteli. ,,Maté ešte 10 minút," povedala a odišla. Pochopila som, že sa mi snaží povedať, že by som mala už odísť.
,,Keby si len vedel ako strašne mi chýbaš." Nevydržala som to a začali mi tiecť slzy. Obliekla som si bundu a pri dverách som sa na neho ešte pozrela. Vyzeral ako keby umiera. Bol naozaj veľmi bledý. Zatvorila som dvere a s plačom som vybehla z nemocnice. Utekala som ani neviem kam proste kam ma nohy zavedú. Bum...... Do niekoho som narazila. Zvdihla som hlavu a bol to chalan. Vyzeral tak na 17 rokov. Mal jemne brčkavé vlasy a vypracovanú postavu, ktorá bola vidieť cez úzke tričko. ,,Bože prepáč naozaj ma to mrzí nevidela som ťa," ospravedlňovala som sa. ,,Po prvé stačí  Leo a po druhé by ma zaujímalo čo sa stalo, keď si bežala ako o život." Zasmiala som sa na jeho egu a zdvihla sa zo zeme. ,, Tak ešte raz, volám sa Leonard Pons" podal mi ruku. ,,Alexandra Rodden, ale volaj ma Saša," podanie som mu opätovala. Až teraz som si všimla, že má nádherné zelené oči.,,Takže môžem ťa niekam pozvať?" vyrušila ma jeho otázka pri rozmýšlaní. Na tvári sa mu zjavili jamky a to ma úplne odrovnalo. Nohy sa mi začali podlamovať a v bruchu som cítila ten typický stres ako pred písomkou. ,,Prepáč ale dnes naozaj nemám náladu nikam ísť," tá odpoveď ma nehorázne zabolela. Bolo vidieť, že zosmutnel aj on. ,,Tak niekedy inokedy," odpovedal a ešte predtým ako odišiel si vypýtal moje číslo. Už len v diaľke som videla obrys jeho postavy ako sa mi stráca z dohľadu. Chvíľu som tam  len tak stála a rozmýšlala nad tým čo sa práve stalo.
Keď som sa konečne spamätala, že stojím na ulici a špirálu mám po celej tvári, začala som sa poriadne hanbiť.
Pridala som do kroku a ponáhľala som sa domov. Prišla som len tak tak lebo ma doma už čakala vystrašená mama. ,,Alexandra kde si preboha bola tak dlho?" s hnevom začala pomne vrešťať. ,, Kľud mami, musela som ísť pešo až z nemocnice, pretože som nestihla autobus." Videla som, že sa ukľudnuje a preto som odišla do izby, veď aj tak ma tie jej reči nezaujímajú.
Keď už som ležala v posteli spomenula som si na Lea. Až teraz si začínam uvedomovať, že sa namňa pozeral keď som vyzerala ako..... no ja ani neviem.
Chudák chlapec, dúfam, že nebude mať nočné mory.