Vlci, ktorí vyjú šepky.

Dva

Dážď hlasno bubnoval na strechu, odniekiaľ sa ozývalo kvapkanie, takže zjavne pretekala. Vyzeralo to, že sklá v drevených okeniciach nevydržia tlak a pod náporom vetra sa v okamihu rozbijú.

Vnútri vládlo prítmie, miestnosť osvetľovala len neónka na kuchynskej linke a žlté svetlo zo starej lampy, ktoré prenikalo z chodby do kuchyne. Veci som si zložila pri schodoch na chodbe a bez vyzúvanie sa prešla ku kuchynskej linke. Snažila som sa rozpamätať, ako to tu vyzeralo predtým, ako to tu voňalo predtým, ako som sa tu cítila... predtým, no nech som si spomenula na čokoľvek, teraz to bolo rozhodne horšie. Závesy na oknách boli zašlé, obrus fľakatý a zažltnutý, cez vrstvu prachu a špiny na oknách sem neprúdilo takmer žiadne svetlo, na všetkom bol usadený prach a v kuchynskom dreze boli niekoľko týždňov staré riady. Vzduch páchol cigaretovým dymom, pivom a potuchlinou. Pri pohľade na pascu na potkany položenej vedľa chlebníka som znechutene zvraštila obočie a odvrátila sa. Na lampe visiacej nad okrúhlym jedálenským stolom sa tiahla dlhá pavučina. Na stole stálo niekoľko prázdnych fľašiek piva, odrezky z cigár, staré noviny, nedopitý pohár vyprchaného piva a zakrvavený lovecký nôž.

Unavene som si vzdychla. To, čo som videla ma neprekvapovalo, nič lepšie som ani nečakala.

Pokúsila som sa nájsť čistý pohár a po sekundách odpúšťania hrdzavej vody, som ho naplnila chladnou vodou. Opretá o kuchynskú linku som, s pohľadom upretým pred seba, premýšľala, ako to všetko sama utiahnem.

Posadil sa za stôl, za miesto kde ležali noviny a pár ohorkov z cigariet. Vyzeral vyčerpane, no ignorovala som to, naďalej som sa pozerala pred seba, snažiac sa predstaviť si, že som niekde celkom inde.

„Tak," ozval sa zachrípnuto, „čo nové?" Dodal váhavo, cítila som na sebe jeho pohľad.

„Čo nové?!" skríkla som neveriacky, „Dopekla, Gerald! Objavím sa tu asi po desiatich rokoch po tom, čo si ma vyhodil, a jediné na čo sa zmôžeš je 'čo nové?'?!" Nahnevane som vydýchla a obsah pohára vyliala do výlevky, načo som tam hodila aj pohár. „Nič! Nič nie je nové!"

Otočená chrbtom, stále cítiac pohľad jeho mäkkých hnedých očí, som sa oprela o linku a privrela oči. Nechcela som vybuchnúť, nie teraz, nie po všetkom čo sa stalo. No jeho pohľad nebol vždy taký mäkký ako dnes. Pri spomienke na to som zvraštila čelo.

„Mohla si sa vrátiť oveľa skôr," z jeho hrubého stareckého hlasu bolo cítiť ľútosť, a predsa, aj po tých rokoch, tam bol aj kus starého Geralda. Tvrdého, neoblomného a zatrpknutého Geralda. Toho, o ktorom som dúfala, že bol dávno preč.

„Hej?!" zvrtla som sa nahnevane, „Možno si ma vôbec nemusel vyhodiť."

Odvrátil odo mňa pohľad a skrčil čelo, narazila som na doteraz nezhojené rany.

„Bolo to pre mňa ťažké obdobie, June," povedal ticho, hlas mal zastretý bolesťou uplynulých rokov.

„A čo ja?!" vybuchla som a nahnevane rozhodila rukami, „Mala som osem, Gerald! Osem! Čo myslíš, aké to asi tak mohlo byť pre osemročné decko, keď ti jeden deň umrie otec a na druhý ťa nejaký starý blázon vyhodí z domu, pretože vraj nebude chovať cudzieho bastarda?!" Z očí mi vytryskli slzy, nevediac, či plačem od hnevu alebo náhlej bolesti, ktorú so sebou prinášali tieto spomienky. Líca mi horeli.

Hľadel do stola a vraštil tvár. Vrásky na čele sa mu s obočím trpiteľsky krčili. V zármutky privieral viečka, snažiac sa nemyslieť na to, na čo sa celé tie roky snažil každý deň zabudnúť.

„Tak buď aspoň trochu chlap a pozri sa na mňa, dopekla!" zvreskla som a ešte viac sa rozplakala. Dýchala som prudko, hruď sa mi besne dvíhala a, ochrnutá hnevom a zabudnutým žiaľom, som mala chuť niečo rozbiť, do niečoho kopnúť, aj tak by to tu už nemohlo vyzerať horšie.

„Nemusela si za ním žialiť, nebol to tvoj otec," povedal trpko.

Cítila som, akoby mi niečo chladné bodalo do hrude. Ľavou pažou som si objala boky a prudko vdýchla, pokúšajúc sa zastaviť prúd sĺz, čo sa mi valili po tvári, pravou rukou som ich šmahom utierala do rukáva mikiny. Pozrela som naňho a pokrútila hlavou.

„Vtedy som ti uverila, ale viac nie. Bol mojim otcom, som jeho dcéra, počuješ?" vyštekla som ticho, hlas som mala, napriek vzlykom, pevný a prudký. „Nezmeníš to a či sa ti to páči alebo nie, je to pravda, on sám to povedal...jemu jedinému som verila..." takmer som šepkala. Bolelo ma hovoriť o ňom, bolelo ma myslieť naňho. Sakramentsky ma bolelo otvárať sotva zahojené rany. „Ale neboj sa, teba to k ničomu neviaže, nie si pre mňa ničím."

Skúmavo na mňa pozrel, cez slzy som nevidela čo sa mu odohrávalo v tvári.

„Tak čo tu potom robíš?" spýtal s úprimným údivom. Znel akoby ho moje slová zraňovali.

Tupo som naňho pozrela a chvíľu len ticho stála a hľadela mu do očí.

„Neviem," vydýchla som napokon, „možno som len dúfala, že si sa zmenil."

Ani neviem ako dlho sme tam stáli v tichu, hľadiac na seba, skúmajúc jeden druhého. Neviem ani, ako som sa dostala do otcovej starej izby, ani to, ako som sa ocitla v jeho posteli, prikrytá starými paplónmi. Pamätám si len, že som sa zobudila na zvuk rozbíjajúcej sa tabuľky skla okenice a buchot, ktorý nasledoval potom.