Vlci, ktorí vyjú šepky.

Jeden

Kývla som vodičovi autobusu a ako posledná vystúpila. Ocitla som sa takmer uprostred ničoho. Len hustý borovicový háj po oboch stranách polo-rozbitej asfaltky tiahnucej kam až oko dovidí, hrdzavejúca zastávka a odbočka na prašnú cestu k Geraldovi. Aj napriek tomu, že som ju odtiaľto nevidela, som si aj po toľkých rokoch bola istá, že tam je.

Vlak odchádzal zo stanice skoro ráno, no teraz sa pomaly zbiehalo k večeru. Vzduch bol ťažký a dusný, no konáre vysokých stromov sa ohýbali v mohutnejúcom vetre. Júnové slnko neprestajne pražilo, ale vo vzduchu visela predzvesť búrky a od mesta, ktoré ležalo ukryté niekde za hustým lesom, sa rýchlo valili tmavé mraky. Privrela som oči a vdýchla vôňu toho miesta, blížiacej sa búrky, ihličia, zmeny.

Ťažký vojenský ruksak som si prehodila cez plecia a vykročila k lesom ukrytej odbočke. Nad hlavou mi zahrmelo. Búrka bola blízko.

Milovala som búrky. Možno preto, že sama som jednou bola. A bála som sa ich tak, ako vlastných myšlienok keď som sa ocitla osamote.

A tak som kráčala stále ďalej, nevšímajúc si terén, neschopná myslieť. Vyčerpaná celodennou cestou som ledva kládla jednu nohu pred druhú, no nezastavovala som. Búrka bola príliš blízko.

Do prachu spadla ťažká kvapka. Za ňou ďalšia, a hoci som pridala do kroku, o chvíľu sa prach na vyjazdenej horskej ceste, obklopenej hustým porastom stromov, začal meniť na mokrú kašu. Dúfala som, že som už blízko. Dostatočne blízko na to, aby som sa ešte stihla schovať, aby som nemusela trápiť tiesňou samú seba.

Išla som pridlho, nohy mi však nestačili a srdce mi prudko bilo v krku. Oblohu preťal hrubý blesk a tmavú cestu ožiarilo prudké svetlo. Hrom, ktorý nasledoval bol ako zaprašťanie, keď sa láme niečo veľké. Obloha sa so zašušťaním roztrhla a na zem sa zliala spŕška obrovských kvapiek. Konáre nad hlavou sa lámali v prudkom vetre.

Bavlnená košeľa rýchlo zvlhla a dažďová voda ma na odhalených predlaktiach nepríjemne svrbela, keď som to konečne uvidela. Stál tam. Obklopený hájom uprostred čistiny. Vetrom ošľahaný zrub. Zanedbanejší, ako som si pamätala, rokmi strácajúc na pôvabe, si však zachoval patričnú majestátnosť. Nezastavila som sa, aby som si ho obzrela, len som sa snažila čo najskôr uniknúť búrke, byť v bezpečí.

Pre prudký dážď, ktorý sa strmo šľahal v hektolitroch na zem, sa všetko zdalo sivé a premenlivé. Voda mi zastierala výhľad, a tak som ho z diaľky nezbadala, no bol tam.

Gerald. Stál na verande, zachmúrene hľadiac do búrky. Hľadal ma.

„Ako si...?" vyjachtala som zo seba, zastaviac sa blízko ošúchaných drevených schodov.

Niečo ma zastavilo, zabudla som na búrku a chlad, ktorý ma oblieval, keď mi po teplej pokožke stekali cícerky vody a jediné, čo som dokázala v tej chvíli vnímať, bol pohľad mäkkých hnedých očí.

Zostarol. Telo mal zhrbenejšie a rukou sa pridŕžal stĺpu, no na rukách mu stále vyvierali tvrdou prácou vydreté žily. Špinavá a miestami potrhaná košeľa mu zakrývala zvyšky svalov, čo mu ešte ostali. Pravdepodobne sa neholil celé mesiace a napriek tomu, že vlasy mal stále hnedej farby, brada, ktorá mu zakrývala stareckú tvár bola strieborná. Ošumel rovnako, ako jeho dom. Aspoň jeho večne mladé oči sa nezmenili. V ústach si prehadzoval hrubú cigaru a vrásky okolo nich mu žiarili úsmevom.

„Mama volala," povedal ľahko, hrubým mužským hlasom. Spokornel.

Prikývla som.

„Rád ťa vidím, June," vyslovil vážne. Oči sa mu usmievali, prechádzal po mne pohľadom, snažiac sa zvyknúť si na môj nový obraz.

Znovu som prikývla a vošla dnu. Za vŕzgajúcimi dverami po mne zostávala mokrá stopa.