Pluviophile [SK-Larry]

Prológ.

Počul som už mnoho ľudí ako hovorili že milujú dážď pretože sú si istý že neplačú sami. U mňa to nebolo inak, dážď bola možnosť vypustiť všetky zlé emócie na povrch a pri tom sa vyhovoriť na to hlúpe sychravé a vlhké počasie. Keď sa už nad Londýnom zjavil temný mrak, čo bolo celkom často, zaliezol som do svojho menšieho teplého bytu, sadol si na parapetu jedného z väčších okien a pri popíjaní horúcej čokolády som sledoval premočených ľudí, kráčajúcich ulicou s rôznymi dáždnikmi. Občas som si k sebe prizval svojho suseda a spolu sme sledovali farby a vzory dáždnikov a hádali kto sa pod nimi môže skrývať. Raz sa ma Zayn snažil presvedčiť že sa pod mojím oknom prechádza Obama pretože bola na dáždniku nakreslená Americká vlajka.

Ale ako som tých ľudí neustále sledoval, deň za dňom, mesiac za mesiacom a všímal som si ich tváre, nálada ktorú v tomto počasí všetci mávali sa presunula i na mňa. A tak som jedného dňa, navliekol na seba mikinu s kapucňou a bez dáždnika sa vybral vonku aj keď som to počasie nenávidel. Až keď som si sadol na jednu lavičku premočený až na kosť, a znovu začal sledovať okolie s uslzenými očami, uvidel som asi jediného chlapca ktorý sa usmieval. Nemal dáždnik, kapucňu. Pred spŕškou ho chránilo len tenké tričko, čierne jeansy a plátené topánky. No on i napriek tomu stál v mláke, s hlavou hore a úsmevom sa perách. A ja som len s nemým úžasom sledoval ako sa kvapky dažďa odrážajú od jeho tváre a oči mu žiaria ako hviezdy na oblohe.

Tak čo vy na to? Bol by som rád za nejaký ohlas :))