Pluviophile [SK-Larry]

1

Harry

Prvé kvapky dažďa dopadali na bavlnenú látku môjho čierneho trička. Moje nohy kmitali akoby som bol na pretekoch, nemohol som sa zastaviť. Červené conversy sa doslova odrážali od betónového chodníku akoby každý prudký pohyb skrátil tú dlhú cestu. Pohodil som svojimi už dosť dlhými kučeravými vlasmi a poobzeral sa okolo seba. Ešte ako malý som mal pocit že sa na mňa každí díva. Že doslova zízajú a snažia sa ma vysmiať. Že sa im v hlavách premieta neustále jedna veta typu 'bože to je šialenec'. Ale teraz keď som sledoval okolie uvedomil som si že to tak nikdy nebolo. Ľudia si nikoho nevšímali, boli až príliš ponorený do svojich neexistujúcich svetov. A možno to ma trochu hnevalo.

Jeden z kľúčov som strčil do kľúčovej diery a otvoril veľké vchodové dvere. Pootvoril som ich a vlietol dnu ako neriadená strela. Dvere sa za mnou zabuchli, viac ako som čakal.

"Harry, zlatíčko. Konečne si doma." sladko na mňa zakričala mama z kuchyne. Prekrútil som očami a vyzul si topánky aby som nepošliapal podlahu. Letmým krokom som sa vybral na miesto kde sa nachádzali rodičia. Mama, ako som čakal, niečo varila, no a otec čítal noviny. Sedel ako dedko na jednej zo stoličiek, na nose mal okuliare a so skoro zatvorenými očami sledoval každé písmeno.

"Ahojte." usmial som sa a nadýchol sa príjemnej vône. Netušil som čo to mohlo byť ale voňalo to naozaj dobre. Oprel som sa o zárubňu ale keďže sa mi nedostávalo žiadnej odpovede, odišiel som do svojej izby. Do rohu som si hodil modrú tašku a na chvíľu som sa zapozeral na pohodlnú posteľ. Pri predstave že si aspoň na chvíľu oddýchnem som odul spodnú peru. Odkráčal som k oknu a odhrnul záclonu aby som mohol vidieť aké je vonku počasie. Pršalo. Bolo už na čase.

Aj keď s čiastočnou nechuťou, nakoniec som sa vybral znovu dolu. Pocit šťastia že konečne budem cítiť tú vôňu keď prší prebíjala únavu i tú vôňu z kuchyne. Znovu som zišiel dolu a oprel sa o zárubňu aby obaja z mojich rodičov mali na mňa skvelý výhľad.

"Mami?" pozrel som sa na staršiu ženu ktorá sa vrtela v kuchyni akoby jej bolo znovu dvadsať. "Otec?" znechutene som pozrel aj na muža ktorý ma mal očividne úplne u prdele. "Idem von." zahlásil som. Mama sa na mňa okamžite otočila so starostlivým výrazom.

"Ale zlatíčko. Veď vonku prší. Prechladneš. Zober si prosím ťa aspoň nejaký z dáždnikov. Budeš chorý zlatko." pozerala sa na mňa pohľadom naozaj starostlivým. Cítil som z nej že mala strach ale nemohol som s tým nič robiť. Jednoducho som taký bol.

"A ty nevidíš že on už chorý je? Pozri na neho. Chorý na hlavu." pokrútil hlavou otec. Ani od novín neuhol pohľadom, dokonca o mne hovoril v tretej osobe akoby som tam ani nebol. Ale na to som si už samozrejme zvykol.

"Vieš čo otec? Naser si!" vyprskol som a odišiel do chodby kde som si znovu obul topánky ktoré som mal v škole a vyšiel von. Keď som pocítil prvé dažďové kvapky na svojej tvári, zhlboka som sa nadýchol. Kráčal som mestom len v tenkých veciach, studený dážď dopadal na všetky časti môjho tela ale ja som si to nevšímal lebo som sa sám cítil ako jedna z kvapiek. A tak som išiel hrdo s úsmevom.

Zastal som v strede parku, pri jednej z lavičiek. Dažďová voda na mňa stále dopadala ale nie už tak intenzívne. Zatvoril som na chvíľu oči a snažil som sa užívať si túto chvíľu. Akoby na svete neboli žiadne starosti. Ako keby som mal otca ktorý by mi aspoň raz povedal že je na mňa hrdí, či sestru ktorá by sa aspoň trochu starala čo je so mnou.

Keď som oči otvoril nič sa nezlepšilo, ba naopak zhoršilo. Predo mnou stál chlapec, tváril sa naozaj príšerne. Na prvý pohľad som ho nepoznal no keď som sa díval o čosi dlhšie,mohol som povedať že som ho už niekedy zahliadol. Jeho dokonalo nagélované vlasy sa snažil schovať pod dáždnik čo najlepšie aby sa mu nepoškodili. Hnedé oči prepaľovali tie moje.

"Styles. Už zase si vonku keď prší." vysmial sa mi. Už som vedel o koho ide a tak som potreboval zachovať kľudnú hlavu.

"Už to tak bude Grimshaw." pohodil som hlavou na čo sa mi do tváre nahrnuli teraz už rovné a premočené vlasy. Okamžite som si ich prehodil naspäť za ucho. Klamal by som keby som povedal že som nevyzeral ako zmoknutý pes.

"A čo mama? Dovolila ti to? Alebo ju ten tvoj papa znovu umlčal?" zasmial sa. Myšlienky mi v hlave behali ako nikdy, cítil som akoby mi šla hlava prasknúť. "Alebo si ušiel zatiaľ čo si to spolu rozdávali." zaťal som ruky v päsť. Vedel ako si má so mnou zahrávať ale ešte netušil že za to môže niesť aj následky.

"Ach Harry. A čo tá tvoja sestrička? Počul som že vás opustila aby mohla pracovať v bordeli." zavrel som oči a nadýchol sa. "Je to tak Harry?" vedel som že ma sleduje. A ja som sa každým slovom prestával ovládať. "Pôjdeš za ňou. Robili by ste zákazníkov spolu, vieš akože keď by tam bola sestra a brat možno by ste zarobili viac." prudko som otvoril oči. No namiesto žiariacich smaragdov som mal oči čierne ako uhol. Nevidel som nič len Nicka a jeho tupý xicht. Priblížil som sa k nemu ako sa najviac dalo a jednu mu vrazil. Po jeho tvári okamžite stiekla potôčikom krv. Udrel som ho znovu, naozaj som nemal zľutovanie. Po pár minútach ležal na zemi, kopal som do neho, bol som ako stroj ktorý sa nevie zastaviť.

"Okamžite prestaňte s tým čo robíte!" vykríkol na mňa neznámi hlas a keď som sa otočil videl som za sebou peklo. Policajt.

***

"Harry Edward Styles?" opýtal sa ma jeden z policajtov ktorý ma vypočúval, len som mu prikývol.

"Aký ste mali motív napadnúť pána.." na chvíľu sa odmlčal aby mohol pozrieť do papierov "..pána Grimshawa." povedal celkom znudeným hlasom.

"Zbil som ho, nezabil." odvrkol som nezaujate. V hlave som si neustále premietal slová ktoré mi Nick hovoril. I keď nič z toho nebola pravda, bol som známy ako citlivý človek a táto situácia ma dosť zobrala. "Okrem toho začal si."

"Chcete povedať že vás udrel prvý?" dotyčný policajt bol presne ako môj otec. Sledoval papiere akoby hovoril s nimi a nie so mnou.

"Nie. Provokoval ma. Urážal ma." klopal som o stôl. Bol som nervózny. Z časti z incidentu ktorý sa stal no väčšiu časť tvoril fakt že moji rodičia ma čakajú pred miestnosťou.

"Preveríme to ešte u pána Grimshawa a potom sa vám ozveme. Zatiaľ môžete ísť." vyhlásil policajt a ja som sa zodvihol zo stoličky. Čo najpomalším krokom som kráčal ku konci miestnosti kde sa nachádzali dvere. Už keď som otvoril dvere videl som otcov naštvaný výraz, ale keď som ich zatvoril prišlo niečo horšie, oveľa horšie ako to čo som čakal.

"Vypadneš z domu. A ak máš ešte aspoň trochu skurveného rozumu, vypadneš odo mňa a budeš sa mi vyhýbať kilometrovým oblúkom, pretože ak ťa uvidím ešte raz, nepraj si ma!" vykríkol na mňa môj otec a hodil mi k nohám moju tašku. Tipoval som že je v nej pár zabalených vecí ale veľa sa do nej určite nezmestilo. Sledoval som nemo situáciu. Mama plakala, otec bol naštvaný ako nikdy. Ale ja som pochopil. So slzami v očiach som prikývol, zobral zo zeme tašku a vyparil sa odtiaľ. Znovu som kráčal mestom ale teraz som ani nemal poňatie kam. Kam mám ísť? Čo mám robiť? A prečo ja?

Zastal som v jednej uličke. Bola celkom tmavá, pri mne bola len jedna lavička na ktorej ktosi sedel ale to ma vôbec nezaujímalo. Jednoducho som stál na mieste, dnes už po niekoľkýkrát zavrel oči a hlavu nadvihol k oblohe.

A v ten moment som bol šťastnejší ako kedykoľvek predtým. Nie len pretože sa obloha stiahla a nado mnou sa pýšil tmavý oblak. Hlavný dôvod bol že kvapky ktoré stekali po mojich lícach skrývali slzy ktoré vytekali z mojich očí.

"Prečo na mňa tak zízaš?" povedal som stále som so zatvorenými očami a chrapľavým hlasom smerom k chlapcovi na lavičke. Cítil som na sebe jeho pohľad. Keď som sa však rozhodol na neho pozrieť ja, sklopil pohľad ako to najublíženejšie šteňa na svete. Ja som si však stihol všimnúť tú krásnu modrú v jeho očiach. Tmavá modrá ako keď sa stiahne obloha a začína búrka. Tá modrá ktorú milujem.

Ej. Nová časť. Odpustite že tak pozde ale bol som s rodinou mimo mesta a chcel som sa predovšetkým venovať im. Na tento víkend tiež odchádzam mimo, ale predtým som vám musel pridať túto časť. Dosť dlho som premýšľal o čom bude, takže dúfam že sa vám to páči. Budem rád za vaše komentáre. Túto časť venujem mojej obľúbenej spisovateľke a jednej úžasnej osobe. :)