A container of love

Jazykový pobyt

Pätnásteho marca nám oznámili jazykový pobyt v Taliansku. Tak som sa tešila, že o ničom inom som nehovorila. Dosť ľudí to štvalo, ale Ela - moja najlepšia kamarátka a spolubývajúca, odkedy sme zistili, že školník maká ako fretka a my ho nemáme zamykať v komore - bola rovnako nadšená a už len pri zmienke o Taliansku výskala ako malé decko. Samozrejme, ja som na tom nebola lepšie. Počítam dni do odchodu a učím sa taliančinu snáď každú voľnú chvíľu. Jediný rozdiel v tom, prečo chcem ísť do Talianska ja a napríklad taká Andrea je v tom, že ona chce zažívať romantiku a jej takzvanú prechodnú lásku, ako to nazýva, ale znie to akoby komentovala počasie. Ja chcem tiež niečo zažiť, lenže k mojim predstavám patria skôr pamiatky a celkový život Talianov. Ela mi často hovorí, že som najmenší romantik sveta a ja na to vždy odpoviem: „Presne tak! Len sa toho drž!" a potom ako na povel zmení tému. Niekedy je dosť otravné počúvať ju ako hovorí o veľkej životnej láske, ale keď to nie je každých päť minút, nechám ju tak. Lebo na to kašlem. Lebo s ňou nesúhlasím. Lebo nemám chuť hádať sa. A lebo na to jednoducho neverím.

Týždeň do odchodu

V poslednom čase sa usmievam ako blázon a mama mi nechce uveriť, že to nie je kvôli chalanovi. Otec ju vie schladiť, ale na tomto sa radšej dobre zabáva, aj keď vie, že to mamu len utvrdí v jej romantickej myšlienke. No práve preto, že on mi verí na sto percent, bola som nakupovať radšej s ním. Nebavilo ho to, ale čo by neurobil pre svoje malé dievčatko (pre informáciu, vždy sa pri tom oslovení smejeme, lebo ako ja tak aj moja mama sme od neho vyššie, a takisto aj môj devätnásťročný brat Patrik). Nakúpila som si asi zo desať šiat, pätoro riflí, cez osem tričiek, dvoje topánky na vysokom opätku a to ešte nepočítam doplnky. Mohla som si to dovoliť, lebo školu a internát mi platia rodičia, stále mi dávali vreckové, aj keď je menšie odkedy som začala brigádničiť v jednom obchode nákupného strediska. Až podozrivo ma odtiaľ nechcú vykopnúť, takže môj prídel peňazí je nad nulou a možnosť nakupovať využívaná takmer každodenne.
Po nákupe sme si s otcom sadli na pivo - ja nealkoholické, nie som opilec - a zhovárali sme sa. Pozorovali sme okoloidúcich ľudí a zabávali sme sa na nich. Jedna strašne nízka pani, vlečúca viac tašiek ako sme mali my, zakopla o vlastnú nohu a spadla na nos. Ďalší tučný pán bol tak zanietený do rozhovoru so svojou malou dcérkou, že si nevšimol ako mu zmrzlina steká na tričko a džínsy.
„Čo hovoríš na tú starú dámu?" spýtala som sa a potom dodala: „Desať hodín."
Otec pootočil hlavou trochu nabok, akoby si to tu prezeral, ale ja som vedela, že sa díva na starú paniu, ktorá sŕkala polievku tak nahlas, akoby mala zapnutý mikrofón. Otec sa uškrnul. „Ja ťa tromfnem," vyhlásil a sústredeným pohľadom sa obzrel po miestnosti. Zrazu sa prekvapene zarazil s pohľadom upretým na vchod a povedal: „Je tu Adrián."
Obzrela som sa, ale to som nemala, lebo Adrián ma zbadal, usmial sa a vyrazil k nám. Keď sme boli na základnej škole, priatelili sme sa, ale odkedy sa so mnou pohádal o výbere strednej školy, stretli sme sa len párkrát. Najskôr sa mi ospravedlňoval, a potom sa už snažil o normálnu konverzáciu. Myslel si, že som ten hnev už prekonala, ale to ako na mňa nadával a tiež to, že to vtedy myslel vážne ma úplne ochromilo. Nebola som schopná sa znovu skamarátiť s niekým, kto nevie čo vypúšťa z úst.
Pristúpil k nám s miernym úškrnom na tvári a tým svojím piskľavým hlasom zvolal: „Ahoj Perla, dobrý pán Majer." Myslela som, že omdliem. Alebo aspoň snívam. Prečo? Pretože taký magor ako on a pozdraví niekoho dospelého? To vôbec nie je možné.
Potlačila som vrčanie a namiesto toho som sa usmiala a povedala: „Ahoj, Adrián. Dlho som ťa nevidela." Ani nečakal na pozvanie a sadol si k nám. Takmer som sa neovládla a skríkla: „Spamätaj sa ty jelito!" No nechala som to tak.
„No, nemal som veľmi veľa času, škola a tak." Chápavo som sa naňho usmiala a pod stolom som už kopla môjho otca, ktorý sa začal chechtať. Chvíľu sa tváril, že ho to hrozne zabolelo, no hneď nato sa mu na tvári usadil úškľabok. No nech si počká, pomyslela som si a usmiala sa naňho tak, že hneď pochopil, že je v keli. Slušne povedané. Otočila som sa na Adriána. Ten si práve objednával u čašníčky v stredných rokoch s potetovanými rukami. Potom sa otočil ku mne opýtal sa: „No čo, ako ide život?" To vážne? Pýta sa ma ako ide život? Veď žijem, to stačí na nie? Našťastie, odpoveď na seba nedala dlho čakať a ako správny džentlmen, hovoril vždy prvý: „Za týždeň ideme z gymnázia na týždňový jazykový pobyt do Talianska." Spadla mi sánka, počula som ako môj otec vyprskol do smiechu. Povedať o ňom, že je vyspelý, by bolo trúfalé.
„To nemyslíš vážne?!" skríkla som asi až príliš hlasno a okolo sediaci na mňa hádzali vražedné, ale aj nechápavé pohľady.
„Je to super, všakže? Konečne spoznám aj kúsok z inej krajiny ako je táto." Celý sa pri tom rozžiaril, zrejme si ten bastard myslel, že mu závidím, keďže vedel ako Taliansko zbožňujem. Bola som naštvaná a to viac ako dosť! Ako mi to mohla škola urobiť?! Tak teraz som sa už usmievať nedokázala, zvlášť, keď môj otec pobavene dodal: „Ale Perla, nemusíš žiarliť. Veď tam ideš tiež!"
„Vážne? A kedy?" spýtal sa nadšený Adrián. Chcela som otca zastaviť, ale kým som mu rukou prikryla ústa, stihol to povedať. Začala som sa červenať.
„Idú presne o týždeň," uchechtol sa otec. Mala som chuť ho zaškrtiť! Toto mi predsa nemôžete urobiť, nie je to spravodlivé! Voči mne! Mne, mne, mne a len voči mne! Čo je to za intelektuálov?!Odpoveď poznám, ale nechcem nadávať. A ani by som nedospela k horším, ako k tým typu „debil, magor, idiot, imbecil".
„Tak to je skvelé, vtedy ideme aj my. No nie je to skvelé Perla?" zvýskol od radosti Adrián. A to doslova. Mne to skvelé neprišlo, ani trochu.

Valery467