A container of love

Deň odletu

   Ráno som sa dve hodiny chystala – pre istotu som sa pobalila už predchádzajúci deň, ale nejak to nestačilo a sotva sme s Elou stíhali. Na letisko nás mal odviezť Patrik. Rolu zamilovaného priateľa hral výborne, nebola som si istá, či sa mu skutočne páči, alebo to len hrá. Pri Ele som hádať vôbec nemusela, lebo žiarila ako slniečko v žiare reflektorov.
„Máme všetko?" spýtala som sa už asi po tisíci krát cez ten deň.
„Nestresuj stále," uchechtol sa Patrik a potom sa otočil k Ele. Ďalej nastalo ich nekonečné túlenie sa k sebe a bozkávanie. Po piatich minútach, čo už hrozilo, že sa povraciam som to nevydržala.
„Ehm, ehm," zatiahla som monotónne, „ak chceme zmeškať lietadlo, tak sa tu pokojne oblapujte až do zajtra, ale ja vás v tom nemienim podporovať!"
Celé som to zo seba znechutene vypľula.
„Dobre, len nestresuj, sestrička," uškŕňal sa Patrik samoľúbo.
„Tak pohni tým zadkom, kým ti ho nenakopem," pohrozila som mu prstom a pri jeho vystrašenom výraze som sa rozosmiala.
„To by si mi neurobila, veď si taký mierumilovný človek," zatváril sa nevinne.
„Ver tomu, že hej, si môj brat a nie bábika Barbie," uchechtla som sa.
„To neznamená, že chcem mať rozporcovaný zadok," namietol.
„Zlatko, nedráždi ju a poď!" zavelila Ela a už aj nastúpila na predné sedadlo spolujazdca. Ja som si sadla dozadu, pretože nič iné mi ani nezostávalo. Cesta nebola dlhá a navyše som sa musela pozerať všade inde, len nie na tých dvoch zamilovaných. Akurát vtedy, keď som sa na nich pozrela, Patrik položil ruku Ele na nohu. Zákon schválnosti?! Hnus!
Po polhodine romantických chvíľ a môjho predstieraného dávenia sme sa dostali na letisko. Čakali tam už všetci účastníci našej skupiny aj s rodinkami. Moji rodičia sa nedostavili, lebo mali vraj plno práce. Zato Adriána tu doviezla jeho dlhonohá matka a dvojmetrový otec. Lúčenie im netrvalo dlho, lebo akonáhle zbadal mňa a Elu, dobre že ich neprevalcoval. Keď k nám mieril aj s veľkým čiernym kufrom a optimistickým úsmevom, Patrik objal svoju novú priateľku a začal sa s ňou bozkávať. No páni! Tak ten to rozhodne nehrá! Preháňalo sa mi hlavou a zrazu som nevedela kam uprieť pohľad, či na šokovaného Adriána, nadávajúcich spolužiakov, alebo na narušený párik zamilovancov.
„Ahoj Adrián!" pozdravila som ho znechutene.
Podišiel ku mne a zašepkal mi do ucha: „Aj tebe je z nich na blic, čo?" No jasné! Len z nich!
„Vieš, keď oni sa tak milujú, až je to nechutné," podotkla som nahlas, načo tí dvaja od seba odskočili tak rýchlo, akoby ich trafila strela.
„Máš pravdu sestrička – milujem ju," zašvitoril Patrik a znova si Elu pritiahol k sebe. Videla som ako to v Adriánovi vrie a vo mne tiež.
„Nehovor mi sestrička!" zavrčala som. „Alebo chceš byť môj malý braček?" zašušlala som.
„To by som ti nedovolil!" uchechtol sa.
„No ešte uvidíme," varovala som ho.
„Odkedy má Ela frajera?" spýtal sa ma Adrián, akoby pri ňom práve tí dvaja nestáli.
„Odkedy sa zamilovala," odvrkla som bez nálady.
„A čo ja?" spýtal sa beznádejne. To je prípad!
„Ty si z hry," neodpustila som si.
„Tak sa do nej zas dostanem," namrzene odvetil a kým som sa stačila opýtať, ako ti chce urobiť, urazene odkráčal.
„Ešte teda nie je koniec," šepla som si pre seba.
„Povedz, že nechce spraviť nejakú hovadinu," namrzene zamrmlala Ela.
„Obávam sa, že sme sa ho nezbavili," zhnusene som odpovedala. Ale to už Ela nepočula, lebo ju Patrik začal štekliť. Jačala síce menej, než keď ľudia šteklia mňa, ale aj tak sa za ňou všetci obzerali. Vy ste naozaj neuveriteľný! To vážne chcete na seba upútať pozornosť? Začínam ľutovať, že ste sa dali dokopy!

                                                                                      ***

Cesta lietadlom bola neuveriteľne zdĺhavá, lebo niekto (ďakujem mu za to) ma korunoval za Elinu bútľavú vŕbu. Kebyže som ju nedokázala počúvať, keby bola ticho, keby som si mohla zapchať uši...Keď som vystúpila, normálne som sa tam pred všetkými hodila o zem, pobozkala ju a vykríkla: „Konečne! Sladká – sladká sloboda!" Cestujúci sa rozosmiali a učiteľka, čo s nami išla na tento výlet sa ma vypytovala, prečo som jej nepovedala, že mám panický strach z lietania v lietadle. V skutočnosti som letu vôbec nevenovala pozornosť, lebo celú cestu som počúvala romantické výlevy svojej spolu sediacej. Tá dobre že tiež neležala na zemi, od toho jej hurónskeho smiechu. Úplne som očervenela a to mi vydržalo celou cestou do hotela, Ba ešte aj tam som mala cvikľovú farbu a Ela sa ma pýtala, či nemám horúčku.
„Nie!" odsekla som už na našej spoločnej a celkom jednoduchej izbe.
Čo ťa štve?" nechápavo na mňa pohliadla.
„Olizuješ sa s mojím bratom, ale..." nedokončila som vetu, pretože slečna úžasná nevie, čo to je počkať.
„Veď to bol tvoj nápad!" urazene sa ohradila.
„A počula si to ale?" nadvihla som jedno obočie. Ticho – tak fajn, môžem hovoriť. „Ako som už začala, olizuješ sa s mojím bratom, ale detaily mi tu opisovať nemusíš. Je mi totižto úplne ukradnuté ako skvelo môj brat bozkáva! Ja to zisťovať nemienim! Ďalej, ja nemôžem za to, že Adrián je sprostý, tak mi to nedávaj za vinu. Osobne si myslím, že keď nezabral priateľ, ty by si sa mala osvedčiť ako zlá priateľka," významne som na ňu pozrela. Stuhla.
„Ja s ním na rande nepôjdem!" vyhŕkla.
„OK."
„Nemysli si, že ma presvedčíš," zbytočne oponovala.
„OK."
„Určite OK? Si v poriadku?"
„Som, ale už o tom nemám náladu hovoriť," zašomrala som popod nos tak, aby ma počula.
„Veď ty nemáš nikdy," vyčítavo povedala. Znovu som nadvihla obočie.
„Ty si sa pomiatla, tebe môj brat nerobí dobre!" podotkla som.
„To nie, on je úžasný." Slovo úžasný povedala akoby chcela odpadnúť. No prosím! Tu to máte – romantika na dračky! Fuj!
„Nekomentujem to, radšej skús zlomiť svoj pud rozprávania o romantike," navrhla som a odkráčala som z izby.

Valery467