Pomsta Čarodejnice

Prasačí rypák

Nočná mora prišla do Štokholmu odetá v modrom ka­báte má plavé vlasy, modré oči a malú kabelku prevesenú cez plece. Príliš malé topánky sú červené a odie­rajú jej päty, ale ona je zvyknutá, odreniny a žiaľ sú vlastne súčasťou jej osobnosti. Bolesť ju udržuje v strehu.
Vie, že keby vedela odpustiť, pocítila by úľavu, aj ona, aj tí, kto­rým má byť odpustené. Niekoľko rokov sa snažila zabudnúť, ale vždy zlyhala.
Sama to nevidí, ale jej pomsta je v podstate reťazová reakcia.
Vynára sa otázka, čo vedia o ďalšej ceste čarodejnice tí, ktorí ju hnietli medzi rukami. Pravdepodobne šli jednoducho dälej. Za­budli na to, čo sa stalo, ako keby to bola len nevinná hra, ktorá sa začala a rovnako aj skončila v kôlni na náradie.
Ona sama uviazla v pohybe. Čas je pre ňu nepodstatný, nemá nijaký hojivý účinok.
Nenávisť sa nerozpúšťa. Naopak, je čoraz tvrdšia, až ostré kryš­táliky ľadu obklopia celú jej bytosť.
Večer je trochu chladný, vo vzduchu cítiť vlhkosť. Spôsobili ju prehánky, ktoré sa poobede a večer striedali jedna za druhou. Od horskej dráhy počuť krik, vstane, opráši sa a poobzerá sa dookola. Chvíľu postoji, zhlboka sa nadýchne a potom si spomenie, prečo je vlastne tam.
Má tu nejakú prácu a vie, čo musí vykonať.
Kúsok ďalej pod vysokou prestavanou vyhliadkovou vežou spo­zoruje dajaký rozruch.
Dvaja strážnici odvádzajú muža a popri nich s plačom beží malé dievča. Pravdepodobne mužova dcéra.
Na zemi vedľa rozbitej fľaše zostáva ležať žena a niekoľko ľudí sa nad ňou skláňa. Ktosi volá záchranárov.
Pochopí, že čoskoro nastane okamih, keď bude musieť konať, hoci to takto nenaplánovala.
Náhoda jej všetko uľahčila. Také jednoduché, nikto nepochopí, čo sa stalo.
Ďalej vidí chlapca, samotného pred vchodom do atrakcie Voľ­ný pád.
Odpustiť niečo, čo sa dá odpustiť, popravde nie je odpustenie, prebleskne jej hlavou. Ozajstné odpustenie znamená odpustiť nie­čo neodpustiteľné. A takú schopnosť môže mať len ten hore.
Chlapec vyzerá zmätene, a keď sa k nemu začne pomaly približovať, otočí sa, preč od nej.
Svojím pohybom jej to až smiešne uľahčil, nepozorovane sa vkrad­ne zaňho. Teraz je od neho iba zopár krokov. Stojí obrátení chrbtom k nej a zdá sa, že niečo hľadá.
Ozajstné odpustenie je nemožné, nesprávne a neuvedomené, po­myslí si. A pretože očakáva, že vinníci prejavia ľútosť, nikdy nemôže byť zavŕšené. Pamäť je a zostane ranou, ktorá sa nikdy nezahojí.
Surovo chlapca schmatne za ruku.
Vyľakane sa otočí a ona mu pichne do ľavého ramena nôž.
Pár sekúnd jej prekvapene hľadí do očí, potom sa mu podlomia nohy. Vezme ho a opatrne posadí na lavičku vedľa nich.
Nikto nevidel jej rafinovaný postup.
Všetko je úplne normálne.
Pozerá, ako sa žena zdvíha zo zeme, a zároveň vytiahne niečo z kabelky a opatrne mu to nasadí na hlavu.
Maska je z ružového plastu a predstavuje prasačí rypák. Ostalo ticho. S úsmevom na tvary odíde od chlapca ktorý pomaly vykrvaca.....

V hlave len premýšľa, kto bude druhý na rade.... ale jedno vie na isto že pomsta bude sladká