Shy is the limit

I.

Pokojný večer, navôkol mňa len ticho, ostávam nepovšimnutá na lavičke v najtmavšej časti parku. To ticho je príjemné. Privriem oči a započúvam sa do zvukov, ktoré vydávajú krídla lesných víl. Na krku pocítim teplý dych môjho jednorožca. Otočím sa smerom k nemu a pozriem do jeho nádherných, neskutočne obrovských a očarujúco modrých očí. Jemne sa usmejem, no v tom zvuky vílých krídel preruší najdokonalejší hlas na svete.

,,Polly wants a cracker.." ten hlas spoznám kdekoľvek. Neodolám, otočím hlavu do pôvodného smeru. Nemýlila som sa. Samozrejme, že som sa nemýlila.

,,Kurt, .. " vydýchnem, keď sa naše oči stretnú.

,,Think I should get off her first," usmeje sa a ja pocítim, ako sa mi červenajú líca.

Jeho ruka sa odrazu naťahuje mojim smerom a ja len užasnuto hľadím, neschopná pohybu. Cítim sa ako vo sne, to predsa nemôže byť pravda! Znova neodolám, a tiež načiahnem svoju ruku. Naše ruky delí od spojenia posledný centimeter, no v tom..

,,Skurvený budík!!!" tresnem rukou po mobile bez akéhokoľvek výsledného efektu. Nakoniec som predsa nútená otvoriť minimálne jedno oko a budík normálne vypnúť. Zhlboka sa nadýchnem, no vyletím z postele len čo počujem silnú ranu. Ani sa nenazdám, a už sa pod Leinou perinou krčím a pokúšam sa upokojiť svoje dýchanie. Viečka mám pevne zomknuté k sebe a nemienim ich otvoriť.

,,Je to len búrka, Sarah," povie rozospato a otrávene zároveň. Škola jej totiž začína neskôr.

,,Prepáč," pípnem, no len čo to dopoviem mnou znova trhne. Nenávidím búrky.

Prečkám v Leinej posteli ešte asi 10 minút, no nakoniec sa odhodlám opustiť to, pre mňa momentálne najbezpečnejšie miesto a odídem do kúpeľne, kde sa pozriem do zrkadla.

Roztrasená ako ratlík stojím opierajúc sa o umývadlo, a pokúšam sa ignorovať hromy, ktoré počujem aj cez dvere kúpeľne. Aby som sa predstavila: Som Sarah, plavovlasá, modrooká, svetlej pleti, myslím, že priemerne vysoká, no aj tak ma zvyknú volať ako maľuch, drobec, malá a podobne. Postavu nemám najhoršiu, no uvedomujem si, že pravidelným cvičením by som nič nepokazila. Mám čerstvých 17 rokov a študujem druhým rokom na umeleckej, vďaka čomu som nútená byť na internáte. Inak som pomerne nezaujímavá.

S výdychom sa pustím do vykonania rannej hygieny, po ktorej si na tvár nanesiem jemnú vrstvu make-upu, na viečka nanesiem trocha tieňov v sivých tónoch, veľké oči orámujem mierne hrubšou linkou a nezabudnem na špirálu. Svoje vlasy po pás si len rozpustím z toho, čo sa po dnešnej noci pokúšalo stále tváriť ako drdol, prehrabnem ich rukou a viac to neriešim. Keďže sa nezvyknú uzliť a po rozčesaní lietajú ako pierka, rýchlo si česanie -pre mňa pomerne nepravidelný rituál - rozmyslím. Otvorím dvere a ocitnem sa v chodbičke, kde máme každá svoju skriňu. Neobťažujem sa nejakým prehrabávaním, vyberiem si spodné prádlo, úzke rifle, červené tielko, cez ktoré si neskôr prehodím čiernu mikinu a vrátim sa do kúpelne, obliecť sa. Áno, čierna a červená sú moje farby. Nuž, internátne podmienky, na nejaké šatníky môžete zabudnúť.

Oblečená smerujem do izby, kde si nehlučne naskladám potrebné veci do batoha a spiacej Lei jemne vlepím na líce rýchlu pusu. V chodbičke si obujem kanady. Vytratím sa z izby, v internátnej jedálni si vyzdvihnem suché raňajky a pred budovou vytiahnem dáždnik, ktorý som si vložila do batoha. Je koniec septembra a aj napriek počasiu je pomerne teplo. Blesky prestali, no ďalej leje ako z krhle. Niekomu to pripadá možno divné, no samotný dážď milujem.

Vydám sa smerom na zastávku. Nemám totižto chuť sa v takomto počasí niekam tlačiť peši. Nasadnem do MHD-čky a vytiahnem slúchadlá, cez ktoré z mobilu nechám hrať čokoľvek pomocou náhodného výberu.

Hm, Nirvana, aká náhoda. Pri spomienke na môj dosť divný sen začnem premýšľať nad jednorožcom a vílami, no nakoniec sa len pousmejem a začnem jemne kývať hlavou do rytmu hudby. Musím vyzerať ako psychopat. Bez pochyby.

Asi po minúte na sebe zacítim intenzívny pohľad. Pokúsim sa to ignorovať, no nakoniec zvedavosť vyhrá a ja sa porozhliadnem po autobuse. Pohľad sa mi stretne s chlapcom, ktorého som nikdy nevidela. Vysoký, svetlo hnedé vlasy, vcelku pekný. Čo sa hudby týka, odhadujem to na rock, ale kto vie. Celkom by ma zaujímalo, na ktorej zastávke nastúpil.

Svoj pohľad neodvráti ani po tom, čo si ho všimnem, a mňa zamrzí, že mu nedovidím do očí. Tak veľmi ma zaujímala ich farba. Prakticky bezdôvodne, no bola som zvedavá. Vystúpi o jednu zastávku predo mnou. Áno, mohla by som vystúpiť tiež, keďže odtiaľ je to ku škole bližšie, no na ďalšej zastávke sa každé ráno stretávame s Lucy, mne asi najbližšou spolužiačkou. Trocha ma to zamrzí, no viac to neriešim. Čochvíľa mierne s hlavou v oblakoch vystúpim aj ja a pocítim, ako sa mi Lucy hodí okolo krku. Ani som si nevšimla, kedy prestalo pršať.

,,Dobré ránko, slniečko! Čo taká zamyslená? Však sa preber!" zasmeje sa a už ma za rukáv ťahá smerom ku škole.

,,Ťažké ráno, vidíš predsa to počasie." nemám za potrebu jej niečo viac vysvetľovať, o mojom strachu dobre vie.

,,Má Lea pohodlnejšiu posteľ ako ty?" skoro by som zabudla, ona ma vlastne pozná lepšie ako svoje topánky. A verte mi, má ich veľa.

,,Len si zo mňa uťahuj." pozriem som sa na ňu utrápene, na čo sa začne smiať. No nemilujte ju.

Lucy je snom každého chlapca. Vždy plná energie, dokonalé telo, nádherná zvonku aj zvnútra. Gaštanovohnedé vlasy jemne nakulmované, prirodzený a tiež dokonalý make-up, hlboké hnedé oči, oblečenie vždy dokonalo zladené. Pri nej sa cítim ako bezďák, no som priveľmi lenivá na skoršie vstávanie potrebné na lepšiu úpravu môjho zovňajška.

,,No poďme, lebo zmeškáme ešte aj koniec vyučka." znova sa zasmeje a ja som nútená smiať sa s ňou.

,,Však už bežím! Ale budem musieť čím skôr volať tvojej mamke, Lucy." poviem naoko prísne.

,,Čože? Prečo?" vyvalí na mňa oči.

,,Nech ti zhabe tie duracellky, čo si boh vie kam strkáš každé ráno!" zasmejeme sa tomu, a už sa ocitáme pred školou.

Po usadení sa v triede sa k nám hneď dovalí Meg. To dievča mám rada, povahovo je dosť podobná Lucy, no na výzor vie tiež zaujať. Tmavohnedé vlasy, sivé, úprimné oči, plné pery.. tých niečo málo kíl navyše jej len pridáva na kráse.

,,Sarah? Si v poriadku?"

,,Jasné, prepáč." uvedomím si, že som sa na ňu trocha zahľadela, tak sa len ospravedlňujúco usmejem.

V sekunde, keď mi Meg chce niečo povedať, sa ozve ten odporný zvuk, oznamujúci začiatok hodiny. Meg nahodí kyslý výraz, no so smiechom a pozdravom odchádza na svoje miesto o dve lavice pred nami. My s Lucy sedíme v predposlednej pri okne.

Minútu na to vojde do triedy učiteľka literatúry. Bože, ako ja nemám rada tento predmet. Čítanie milujem, no učenie sa o všetkých tých dielach mi nikdy nešlo. S povzdychom sa zahľadím von oknom a čakám na koniec tohto utrpenia.

Zdravím!:) Toto je môj prvý príbeh v živote, tak sa predom ospravedlňujem za akékoľvek nedostatky. Sama sa divím, že som sa k tomu dokopala.

Viem, že táto časť zrejme za veľa nestojí, no myslela som, že bude dobre aspoň ako tak na úvod oboznámiť s niektorými postavami. Budem určite veľmi rada, ak to bude aspoň niekto čítať. A ak má ten niekto nejaké rady, typy, pripomienky, či už nápady, ako by mal príbeh pokračovať, sem s nimi! Vopred veľmi pekne ďakujem, som hrozne zvedavá, či z tohto vôbec niečo bude:)

Užívajte! ♥

-LadyDi