(It's Not That) Complicated

Nádeje

25. júl 2009, Dinorwic Slate Quarry, Wales

GEMMA

Natáčanie trvalo tri mesiace, a kým som kvôli tomu musela cestovať do Španielska, Islandu a Etiópie, Luke ukončil svoju zmluvu s divadlom a pripravoval sa na svoj nový život vo svetle reflektorov. Na pľaci som sa s ním však spriatelila a vymenili sme si telefónne čísla, aby sme mohli ostať v kontakte. Nakoniec sa potvrdilo to, čo som si myslela od začiatku - vôbec nebol tak plachý, iba ho niekto potreboval vytiahnuť z ulity. V spoločnosti cudzích ľudí bol veľmi hanblivý a tichý, no akonáhle si k niekomu vytvoril priateľské puto, dokázal vtipkovať, smiať sa a hodiny rozprávať o čomkoľvek. To bol dôvod, prečo som si ho tak nesmierne obľúbila.

Posledné dni natáčania Clash of the Titans sme museli stráviť na skalách vo Walese, a hoci som sa na toto miesto netešila, pretože som odmala pohodlný človek a nenávidím lozenie po kusoch kameňov, stal sa s toho veľmi pekný víkend, pretože Luke sa pripojil k zvyšku obsadenia, aby mohol natočiť svoju poslednú scénu ako Apolón. Mali sme deň voľna, a jemu bohužiaľ nenapadlo nič iné, než ma vziať na túru na skaly.

"Nerada lozím," sťažovala som sa bez dychu, kým som v turistických topánkach robila veľké kroky, aby som si nevytkla členok, a Luke, ktorý išiel predo mnou, sa začal smiať.

"Nelozíme, kráčame. Ešte chvíľu vydrž, bude sa ti to páčiť."

Nechcela som sa ďalej sťažovať, aby si nemyslel, že som padavka, a tak som bez slova sľapala do kopca, až pokým sa nezastavil. Rozopol si čiernu mikinu a rozprestrel ju na skalu, keď mi podal ruku a pomohol mi posadiť sa na ňu.

Mal pravdu - výhľad bol naozaj nádherný, no keď som sa naklonila, aby som sa mohla pozrieť dolu, z tej výšky mi ostalo zle. On to zrejme vycítil a schmatol ma za plecia, aby ma stiahol späť.

"Nepozeraj sa tam dlho," varoval ma opatrne, a keď som otočila tvár smerom k nemu, uškrnul sa. Páčilo sa mi, keď sa takto usmieval, bolo v tom niečo nezbedné a šedé oči mu doslova žiarili. Zatiaľ som si to nechcela priznať, no mal v sebe niečo, čo ma priťahovalo.

Hoci na mňa vďaka prvému dojmu pôsobil ako chlapec, s odstupom času som ho začala vnímať ako muža. Bol vysoký, aj napriek tomu, že nemal svalstvo hollywoodskej hviezdy, mal vyšportovanú postavu, a drsnejšie črty tváre ho robili iným, než boli ostatní. A práve preto sa mi tak veľmi páčil - pretože v ňom bolo niečo iné. Páčila sa mi jeho ostrá čeľusť a jemné vrásky, ktoré sa mu robili okolo očí zakaždým, keď sa usmial, páčili sa mi jeho čierne vlasy, ktoré sa krútili do nezbedných vĺn, páčili sa mi aj jeho oceľovo šedé oči, ktoré podľa potreby vyzerali desivo alebo láskavo.

Sadla som si do tureckého sedu, a kým som si stiahla gumičku zo zápästia a urobila si jednoduchý chvost, sledovala som ho, ako si ľahol na čiernu skalu vedľa mňa a povzdychol si. "Keď som bol malý, bol som tu so starým otcom," začal spomínať a ja som počúvala každé slovo. "Boli to jedny z tých vzácnych prázdnin, kedy sme mohli cestovať po Walese. Dúfal som, že sa sem ešte niekedy dostanem."

"Si Walešan, mohol si sem predsa kedykoľvek ísť," šokovali ma jeho slová, no on sa iba uškrnul a chrbtom ruky si zakryl oči pred slnkom.

"Nebolo až tak ľahké vrátiť sa sem potom, čo som odišiel do Londýna. Možno ti to niekedy vysvetlím."

Z našich predošlých rozhovorov som vedela, že ako sedemnásťročný doslova utiekol z domu, aby mohol študovať London Drama Centre, čo sa mu vďaka štipendiu podarilo, no zdalo sa, že o svojej minulosti nerozpráva rád. Bolo to v poriadku - ak by mi to niekedy chcel povedať, bola som si istá, že to urobí.