Zobúdzam sa v nejakej posteli.
Ale, toto nieje moja posteľ!
Pri spomienke na včerajšok sa roztrasiem a začnem potichu plakať.
Zrazu ma poťuká niekto po ramene.
Zľaknuto sa otočím. Prečistím si zrak od sĺz a vyvalím oči.
Predomnou stojíš TY.
Rozplačem sa ešte väčšmi, ale od šťastia.
Ľahneš si ku mne na posteľ. Schúlim sa ti na hrudi.
"Urobili ti niečo?" spýtaš sa ustarostene.
Mĺkvo prikývnem a plačem ďalej.
"To ti nedošlo ?" hrám sa ti s prstami.
"Neboj, zájdeme k na políciu." nežne ma pobozkáš ale ja nespolupracujem, a ty pochopíš prečo tak prestaneš.
