Zakázaná budova

4

Zrazu na strechu vošli Luci a Mat. No neboli to už oni. Začali sa meniť. Rozbehli sa na nás. Ani ja, ani Pieder sme neváhali. Začali sme sa biť. Luci som hneď vyradila z hry. No Mat bol ťažší oriešok. Ale spolu sme ho zabili. 

Nečakane od chrbta vyskočila na Piedra Alice a vykúsila mu tepnu z krku. Teraz už som nemala v sebe iba pud sebazáchovy, ale aj ohromnú nenávisť. Zabila som ju, ani netuším jak. No jej telo už nebolo možné rozpoznať. Veď nebola ani v jednom celku. Pieder z posledných síl zabil Lauru ktorá tiež zmutovala. A zosypal sa na zem. 

"Nie Pieder. Prosím nie." Plakala som. "Musíš ma zabiť. Inak tiež zmutujem. Prosím Uriel. Musíš to dokázať. Prosím, chcem umrieť ako človek, nie mutant." Ja som prikývla a tresla som ho rúrkou po hlave. 

Rozhodla som sa vydať dole. Už svitalo a musela som sa odtiaľto dostať čím skôr preč. Chcela som sa odtiaľto dostať. Ani som nedošla po vonkajšie schodisko, už na mňa vyskočil Peet. Znechutene som ho zabila. Nemala som už žiadny súciť, žiadne city. Iba som sa chcela dostať preč a zabiť všetko čo sa ma pokúsi zastaviť. 

Cestou dole na mňa skočil posledný z mojich bývalých priateľov- James. Vošla som rýchlo dnu. Tam bolo viac miesta, James bol ťažký oriešok to hej. Pri súboji ma škrabol na zápästí. No ja som bola rýchlejšia a dala som mu posledný úder. Už bolo slnko jasne na oblohe a začalo presvitať cez budovu. Rýchlo som šla dole. Utekala som, utekala som a predo mnou boli otvorené dvere von. 

No nabúrala som. Nabúrala som do bariéry, a nemohla som sa dostať von. Pozrela som sa na svoju zranenú ruku. Stával sa zo mňa mutant. To je môj koniec. 

Vyšla som opäť na strechu. Rozhodla som sa upratať všetky telá. Pohádzala som ich do šachty. No len Piedrove som si nechala pri sebe. Nechcela som sa z nim rozlúčiť. Nechala som ho v malej miestnosti, kde sme sa predtým schovávali.

Zišla som opäť dole. Keď som bola na prízemí, už bol večer. A moja premena bola takmer pri konci. "Hej ty! Tu je policajná hliadka opusti túto budovu!" Ozval sa policajt za mojím chrbtom. No ale on netušil, že čo som zač... Počula som ich kroky ako idú ku mne. "Si v poriadku?" Nestihla som sa ani otočiť, a už na nich vyskočil Pieder. No čo už. Mali sme aspoň večeru a ostali sme spolu nažive, i keď trocha inak ako ľudia.