Zakázaná budova

2

Tak teda sme sa všetci postavili a išli do pivnice tejto záhadnej budovy. Ja a Pieder sme išli ako posledný. "Bojím sa tej pivnice. No hlavne tmy v nej." Povedala som. "No tak láska nemusíš sa báť, som tu s tebou." Upokojoval ma. Ja som sa len vďačne naň pozrela a jemne ho pobozkala. 

Po celý čas ako sme prechádzali poschodia som si bola istá, že sa niečo stane. Za sebou som počula zvuky. No Pieder ma upokojoval, že sa to iba ozýva od ostatných z výťahu, ktorý tu už dávno nie je. Snažila som sa upokojiť, no čo sme išli nižšie a boli sme bližšie pri pivnici, môj strach sa len stupňoval. 

"Pieder, zapni svetlo." Hovorila som keď sme už boli na prahu pivnice. Neváhal, vybral mobil a rozsvietil nám na cestu svojím bleskom. Ostatný už boli niekde vzadu v pivnici. Išli sme za nimi. Môj strach neubúdal ani trocha. Za sebou som počula zvuky. No zakaždým ma upokojili, že to len preteká voda. Áno, bolo počuť vodu. Ale čo ten ďalší zvuk? Otočila som sa. Za mnou naozaj niekto alebo niečo bolo. "Baf!" skríkla na mňa Alice. Od strachu som zajačala. A pravdu povediac som sa skoro posrala. "Toto mi už nerob." Hovorila som jej. No všetci sa len smiali. 

Vošli sme do malej miestnosti. "To čo je?" opýtala sa Alice zaujato, pri pohľade na bývalú hlavnú skriňu elektriky. "To je bývalá rozvodňa elektriky." Odpovedal jej Peet. "Aha, tam sú ešte káble." Povedala Laura. Peet sa k jednému natiahol a následne ho potiahol. Zaiskrilo sa tam. "Do frasa! To čo bolo? Veď táto budova má byť už dávno bez elektriny!" prehlásila som. A kde sú Mat a James?" pýtala som sa, keď som si všimla, že tu nie sú. "Išli do tej šachty." Odpovedala Luci. 

"Poďte je v druhej miestnosti." Luci sa pohla, a my sme ju nasledovali. Boli sme pred šachtou. Zo šachty sa nič neozývalo. Bolo ticho. No zrazu, zrazu sa niečo ozvalo. Krik. Hrozný krik, a rachot. Akoby sa z nej snažili utiecť, no nemohli. Okrem mňa to všetci brali za ich hlúpi žart. No vedela som, že takýto bolestivý krik plný prosenia o život žartom nebude. Nedokázala som sa pohnúť. Cítila som, že sme v poriadnej kaši ak nezdrhneme. No nikto ma nepočúval. Akoby ohluchli, alebo som to bola ja čo bola ticho? 

Odrazu Luci zakričala. Každý sa k nej otočil s pohľadom: Čo blázniš? No potom sa ani nepohli. Pred Luci niečo stálo. Tvár ohavná. Oči čierne ako uhoľ s jedným červeným prúžkom. Telo? Podobalo sa to na človeka. No človek to bol sťažka. Celé telo doráňané, bolo vidno svaly. Tvár? Zhnitá odporná okrem oči nebolo takmer nič na nej rozpoznateľné. 

Zrazu sa to pohlo a na svoju ruku zakončenú iba ostrou kosťou prepichlo Luci. Rovno cez srdce. Luci sa len poslednýkrát pohla a umrela. Každý skamenel. Zo šachty vyšiel Mat a začal utekať. S krikom. "Utekajte tam, tam je niečo, niečo čo nie je normálne!!!" No nezutekal ďaleko. To monštrum ho napichlo na druhú ruku. Mat bol taký zmätený, že si ani nevšimol monštrum pred sebou. Bol mŕtvy aj on. Zo šachty sa znova ozval zvuk. No človek to už určite nebol.