--------------------------------------------->
Stála som sama na móle, kde neprestajne pofukoval vietor a pohrával sa mi s oblečením. Premýšlala som o svojom živote, sebe a o svojej matke, ktorá pre mňa urobila len tri veci:
1. Keď som sa narodila, ušetrila môj život.
2. Zariadila mi náhradný domov, v ktorom trpím už dvanásť rokov.
3. A dala mi príbeh...ktorý nebudem môcť nikdy nikomu povedať.
Zavrela som oči a svoje myšlienky vyhnala z hlavy. Rozpažila som ruky, práve vo chvíli, keď vietor zosilnel. Moje svetlé vlasy plachtili vo vzduchu a na tváry som pocítila studené kvapky. Kdesi v ďialke za morom sa ozýval blesk a ja som po dlhšom čase otvorila oči a zbadala čiernosivé oblaky zahalujúce oblohu.
Blesk opäť preťal oblohu a ja som fascinovane sledovala ako sa búri more. Vlny boli čoraz silnejšie a vyššie a mólo pod mojimi nohami nesúhlasne zavrzgalo. Už to tu bolo ! Cítila som napätie vo vzduchu a prvýkrát som sa v tomto mesiaci nefalšovane usmiala.
Urobila som krok dopredu a potom ďalší. Drevené mólo sa mi pod nohami nebezpečne hýbalo, no ignorovala som to. Zdvihla som hlavu k oblohe a sledovala blesky, zaplňajúce oblohu.
Srdce mi tlklo rýchlejšie a rýchlejšie, skoro som ho nestihla vnímať. Vlasy sa mi nahrnuli do tváre a celkom sa mi rozstrapatili. Nejaký zázrakom sa mi podarilo ich prehodiť ne jednu stranu, kde mi už tak nezavadzali.
Zrazu som za sebou počula volanie môjho mena. Nemusela som sa ani otáčať a vedela som, že je to moja náhradná matka. Neznášam ju ! Neznášam tento nezmyselný svet !
Voda mi vyšpliechla na rifle a mólom poriadne trhlo. Cúvla som o pár krokov, keď som ju opäť počula volať moje meno. "Jane, poď domov !" Kričala na mňa, no vietor oslaboval jej hlas.
Prevrátila som očami a omotala si okolo seba svoj sveter, ktorý mi chcel vietor odfúknuť. Otočila som sa čelom k matke čakajúcej na brehu a videla jej nesúhlas. Bolo mi to ukradnuté, ona mi je ukradnutá.
Je to len obyčajná neplodná reportérka, ktorá si chce zo svojej adoptovanej dcérenky urobiť jej mladšiu kópiu. Vidím na nej ako sa snaží, dokonca ma berie zo sebou do práce a platí mi drahú školu, na ktorú chodila aj ona. Ona zo mňa jednoducho musí mať reportérku.
Z celej duše som to neznášala, ale keďže ako pätnásťročná ešte nemôžem rozhodovať o svojom osude, musela som ju počúvať.
Prešla som okolo nej akoby bola vzduch a zamierila do našeho/jej domu. Pribehla ku mne, nestíhala s mojím rýchlym krokom a zadychčane mi otvorila dvere. "Niesi šťastná ? Dnes budeš robiť prvýkrát rozhovor z populárnymi spevákmi." Natešene zatlieskala rukami a posadila sa na pohovku stále ma sledujúc.
"Už sa teším." Povedala som s predstieranou radosťou a prevrátila očami. Usmiala sa na mňa svojím Len-ma-nehnevaj-dievčatko výrazom a odišla do kuchyne. Zlostne som zavrčala, vedomá si toho, že je ďaleko z môjho dosahu a pobrala som sa do svojej izby.
S nenávisťou-ako každý deň- som sa poobzerala po ružovo namalovanej izbe a odfrkla si. Sadla som si na postel a snažila sa vyzliecť si premočené rifle. Obliekla som si sivé legíny a čierne tričko, pripravená na tú katastrofu, ktorá ma dnes čaká.
Zabuchla som dvere na svojej izbe a pobrala sa do kuchyne, kde už ma netrpezlivo čakala. Mala na sebe kabátik krémovej farby, čierne rifle a čierne čižmy na vysokom podpätku. Na pleci mala prehodenú tašku, z ktorej jej vytrčal mikrofón a podobné vybavenie na jej prácu.
Pochybovačne som na ňu zazrela a zdvihla obočie. Pristúpila som k nej a zazipsovala tašku, aby z nej nič nevypadlo. Potom som sa obliekla aj ja do svojej obyčajnej čiernej mikiny a obula si čierne tenisky.
"Pripravená ?" Zabzučala moja matka, a otvárala dvere. "Nie." Odpovedala som jej mrzuto a prehodila si svoju malú tašku cez plece. Nastúpila som si do jej strieborného Audi a čakala, kým zamkne dvere a tiež nastúpi.
Zaparkovali sme na malom parkovisku a vystúpili. Lenivo som sa okolo seba poobzerala a zbadala hlúčik reportérov pri jednej z velkých budov. Bolo tam niekolko hercov a spevákov a všade naokolo ich obklopovali tí dotieraví ludia, akým som aj ja.
Matka ma zatiehla za rukáv a ťahala práve k tomu hlúčiku. Neveriacky som na ňu zízala, no ona mi už venovala pozornosť svojim kolegom. "Vieš čo máš robiť." Pošepla mi a jej zovretie zmizlo. Na mikinu mi zacvakla moju menovku a odišla "pracovať."
Ešte stále hrmelo a hrozilo, že sa každú chvílu spustí dážď. "Aspoň tu nebudem musieť byť tak dlho !" Pomyslela som si nahlas a pevnejšie zovrela mikrofón a nahrávač v rukách." Nemáš rada svoju prácu ?" Spýtal sa ma hlas za mnou. Prekrížila som si ruky na prsiach a donútila sa otočiť.
Kto iný by to bol ako ten snobský Justin Bieber. Mal obuté biele supry, modre štýlové rifle, bielu mikinu a v tváry namyslený výraz. Odfrkla som si a bez odpovede sa pobrala preč. Zastavila ma však jeho ruka a pár nedisciplínovaných ludí, ktorý sa v hlúčiku pobrali mojim a Biebrovým smerom.
Nervózne som sa za ním obzrela a videla na ňom malý nepokoj. Stiahol ma za ruku a postrčil ma k autu. Pozrela som na Biebera, ktorý chce, aby som nastúpila do jeho namakaného autíčka, svojím výrazom Jebe-ti ?
"No nastúp si." Povedal a otvoril mi dvere. Poobzerala som sa a zbadala svoju matku ako na mňa pyšne pozerá. Zamračila som sa, no nastúpila som.
Prvý odtieň bolesti: Rodina
