Tak na úvod: strašne ďakujem, že čítate moju story a tie vote na každej časti :33 samozrejme aj komenty mi zdvihnú kútiky úst :DDD So....ďakujém :3
Inak, prepísala som Jane priezvisko. Volala sa Jane Foxworth a teraz sa bude volať Jane Temple-viac mi to tam sedí a viac sa mi to aj páči :DD
Mimochodom, strašne sa ospravedlňujem, že som tam ten sex nedopísala, ale nevedela som ho nadviazať na svoj nápad :'( promiňte mi to :'(
---------------------------->
Poznáte ten pocit, keď vás prepadnú spomienky a bezočivo vás ťahajú až na samé dno ? Keď sa vaša minulosť pretne s prítomnosťou a rukami sa naťahuje za budúcnosťou ? Ja tie pocity velmi dobre poznám.
Týmto pocitom sa viem ubrániť iba pri jedinej činnosti. Sex. Je to ako protijed na moju bolestnú minulosť. Na moje tajomstvá. Jed mi síce v krvi stále koluje, no mám aspoň istotu, že už nikomu, na kom mi záleží, neublížim.
Vlastne ako by som aj mohla, keď od seba všetkých odháňam a nikoho si k sebe nepustím, teda len fyzicky. Neviem, ako to teraz cíti moja nevlastná matka, keď už pozná moju minulosť, no ja ju nenávidím ešte viac.
Stačí jediný pohlad na ňu a zlosť mi zatemní zrak. Ona rozhoduje o mojej budúcnosti, ja len žijem. Alebo skôr, žila som.
A čo sa týka Laurice, konečne som si uvedomila dve chyby. Jedna chyba sa ale mieša s pocitom lahkosti. To, že som sa jej otvorila, bola chyba, no pomohla mi prekonať doteraz neodbytný strach, ktorý sa po niekolkých rokoch stále vracal. Ale už sa nevráti.
Druhá chyba bola, že som ju spoznala, a tým si ju ku sebe pripustila. Táto chyba sa zopakovala aj pri Justinovi a ostatných. V živote som si nemyslela, že človek ako ja, môže urobiť tak vela chýb v jeden mesiac. A nemôžem uveriť ani tomu, že som trikrát za sebou porušila vlastné pravidlá, pričom ma tiene mojej minulosti dobiehajú.
"Slečna Templová ?" Prerušil ma učitel stojaci pred tabulou. Bol to obyčajný učitel vo veku, približne, štyridsať rokov s velkými okrúhlymi okuliarmi a výraznými črtami tváre. Bol vysoký, no nebol zavalitý. Ladne sa pohyboval a svojím výkladom vedel zaujať. Rozprával velmi precízne a sugestívne, z čoho sa dá usúdiť, že je to...
"Slečna Jane, počúvate ma ?" Spýtal sa znova a ja som nemo prikívla. Zahnala som svoje myšlienky a venovala sa učitelovmu výkladu. Človek by si pomyslel, že reportérska stredná škola neexistuje, presne to som si myslela aj ja, kým ma sem matka neprihlásila.
Je to obyčajná stredná škola so všeobecným vzdelaním s piatimi hodinami "reportérstva" navyše. Možno som povedala matke, že túto školu neznášam, no povedala som to iba preto, že ma sem prihlásila nedobrovolne.
"Takže, každý si vybere jednu osobu, existujúcu osobu a do najbližšieho mesiaca o nej napíše najmenej päťtisíc slovný článok. Upozorňujem vás, nikto nemôže mať tú istú osobu a nespolupracujeme. Je to samostatná práca." Oznámil a sadol si ku svojmu stolu.
"Takže, skúste trochu porozmýšlať, pretože na tejto hodine by som už chcel mať zapísané o kom bude kto písať." Triedou sa ozval šepot a jediné, čo som z toho začula bolo meno Justin Bieber.
"Ja chcem písať o Justinovi Bieberovi !" Vykríkla Stephany, druhá najväčšia štetka v tejto triede. A pýtate sa kto je prvá ? Ja.
Učitel zdvihol zrak od svojho zápisníčka a pozrel smerom k Stephany. Nesúhlasne zakrútil hlavou a zrakom zablúdil do poslednej lavice, kde som sedela ja.
"Celebritu Justina Biebera prenecháte Jane. Ako ste už iste počuli, pozná sa s ním osobne, tým pádom má jednu výhodu." Kývol hlavou ku mne a usmial sa.
