Polobožský potomok: Dar od matky Bohyne

Tábor

Po ceste sme sa s školníkom Fillom(uz sa nám predstavil) rozprávali o všeličom možnom. No najprv sme si zaumienili že musíme informovať našich rodičov.
Smerovali sme ku Clovinej matke popri central parku.
Ten Fill bol fakt divný, keď sme šli okolo nejakého stromu vždycky si šklbol zobár listov a zjedol ich.

Clovina mama bola veľmi milá. Zrejme vedela že nás raz niečo také čaká a bez nejakých rodičovských starostí nás vyprevadila. Clove povedala, že sa dozvie o svojom  otcovi všetko už čoskoro. Dúfam že aj ja o svojej mame.

Keď sme mierili k nášmu bytu, najprv som sa bál že otec bude zmetkovať. Potom som si pomyslel že keď to tak dobre zvládla Clovina mama, tak to tak zvládne aj môj otec. Vedel som že to všetko je pravda a myslím si že otec o niečom vedel už skôr.

,,Pane, už je čas. Váš syn  je v nebezpečenstve," začal Fill.
,,Čo? Veď on je ešte malý," rozfňukal sa otec, ,,neberte mi ho ešte!"
,,Otec, mám už 15 rokov," povedal som a začala sa konverzácia medzi mnou a otcom, ktorú som nakoniec vyhral. Otec mi na cestu nabalil pár vecí a vyprevadil ma.
Nebolo to až také ťažké sa s ním lúčiť, lebo som vedel, že neodchádzam navždy.

Keď sme taxíkom vyšli z mesta, niekde pri lese povedal školník taxikárovi aby zastavil. Poďakovali sme, zaplatili a išli za Fillom.
Postupovali sme do kopca.
Keď sme naň vyšli, bola tam brána.

,,Zvláštne že nás nijaké potvory nezacítili. Asi máme šťastie," povedal Fill.
Prešli sme cez bránu a ocitli sa na úpetí kopca. Ak toto mal byť tábor, tak to bol najzaujímavejší tábor na svete. Domy krásne svietili, a medzi nimi boli malé arény či ihriská. Deti sa tam cvičili. Celkom veľa detí.

Keď sme sa ocitli medzi domami, Frank skríkol: ,,Pozor, pozor! Nováčikovia!"
Všetci trochu stíchli ale stále to nebolo úplné ticho.
Prišlo k nám jedno dievča. Malo blonďavé vlasy a krásne sivomodré oči.
,,Volám sa Annabeth, som dcéra Atény a veliteľka Aténinho zrubu."
Predstavila sa nám.
,,Zrubu?" Spýtala sa Clove.
,,Á prepáč, my všetci sme tu porozdeľovaní  do zrubov podľa svojich božských rodičov."
,,Aha," Clove zmätene prikývla.
,,Nebojte sa, čoskoro všetko pochopíte," povedala Annabeth, akoby vycítila našu neistotu a nevedomosť.
,,Poďte, urobím vám prehliadku po Tábore," oznámila a hneď vykročila.
Videl som že Clove je v Annabethinej prítomnosti veľmi neistá, akoby sa bála jej psychickej stránky, zato fyzickú stránku mala oveľa silnejšiu Clove. No mne Annabeth nepripadala nejaká strašidelná ani po psychickej stránke. Zdalo sa mi akoby sme v jednom kuse súperili, kto má toho v hlave viac.
Annabeth nám ukázala Arénu, zruby, po ceste sme stretli aj Aplónových  synov, ktorí hrali basketbal.
Celkovo sa mi tábor veľmi páčil.
,,Annabeth!" Skríkol niekto.
Všetci sme sa obzreli. Bol to chlapec, trocha starší od nás, s tmavými dlhšími vlasmi a očamk farby mora.
,,Percy" nadšene skríkla Annabeth. Obidvaja sa do seba zavesili a chvíľu tak ostali. Potom sa začali rozprávať o nejakých telchinoch ktorí tiahnu na Sever.
,, Och, ospravedlňujem sa, Clove, Ricky, toto je Percy. Syn Boha Mora, Neptúna.