S tebou aj bez teba✖

1.kapitola

Slnečné lúče sa predierali cez závesy a snažili sa pohltiť moju izbu. Vtáčiky za oknom sa taktiež už prebúdzali a dodával to ku krásnemu ránu, romantický šmrnc.
Lenže aj to krásne ráno sa nám môže len zdať.
,,Anna!! Je čas vstávať!!" ozvalo sa zdola od mojej najlepšej priateľky.
Vedela, že to nemám rada,pretože už som bola dávno hore a len som ležala v posteli. Zároveň mi to pripomínalo moje tínedžerské ja a rána, kedy ma rovnakým spôsobom budila moja matka.
Mala som v pláne to ignorovať a pokračovať v ležaní ale moje plány skazil budík, ktorý ma prezradil.
Napriek všetkému som vstala s úsmevom a dobrou náladou, tak ako vždy. Prešla som k závesom a odostrela ich. Moju tvár posiali slnečné lúče a ja som mohla z mojich okien vidieť ožívajúcu, rannú Moskvu. Bol to prenádherný výhľad, ktorý ma snáď asi ani nikdy neomrzí ale nemohla som naň pozerať večne. Musela som sa vybrať do svojej skromnej kúpeľne a pozrieť sa na svoju rozospatú tvár.
Oči boli mierne červené a vlasy boli snáď do všetkých strán.
Z pohárika som si vybrala zubnú kefku s pastou a pustila sa do umývania zubov.
Šlo to rýchlo a ja som sa ani nenazdala a moje vlasy už boli učesané do uhladeného vysokého copu. Stála som pred šatníkom a vyberala čo na seba.
Rozhodla som sa pre krémovú sukňu a bielu jemnú blúzku. Samozrejme nemohli chýbať silonky či šperky ako hodinky alebo retiazka v tvare srdca. Zbehla som dolu a videla Klementinu zvádzať boj so šporákom. Bola to vtipná chvíľka, ktorá ma rozosmiala. Opakovala sa to síce takmer každý deň ale nikdy to neomrzelo.
,,Len sa smej! Máš kaviareň a raňajky ti musím predsa len robiť ja. Hanbi sa, Anna!" mrmlala a preklínala celý čas spoza hrncov, panvíc a iných spotrebičov.
Prišla mi ešte vtipnejšia. Dobre vedela, že sa vždy najem v kaviarni, pretože jej jedlo bolo celkom na nič. Už som jej to párkrát povedala ale ako sa dá tak bláznivá a šialená osoba zastaviť?
Zábavu mi však prekazil čas a ja som sa nahrnula do predsiene.
Z kuchyne sa ozval veľký buchot. To bol signál,že je zase niečo rozbité,vysypané alebo mimo svojho miesta,čo bolo pre mňa znakom,že po príchode domov, mám o prácu postarané. Ako vždy si totiž po sebe nepoprace.
Povzdychla som si a vybrala sa k nej. Schmatla som jablko, objala ju a vydala sa do chodby.
,, Kam si myslíš, že ideš?!" zakričí na mňa a príde do chodby.
,,Do práce," obujem rýchlo lodičky, schmatnem kabátik a smejúc za sa sebou zabuchnem dvere.
Každé ráno bolo rovnaké ale neprestáva ma to baviť.
Počkala som si na výťah a vybrala sa dole. Pri dverách som stretla pár susedov s nenávistnými pohľadmi, ktorých som s úsmevom odzdravila a vybrala sa na pravo od nášho paneláku.
Moskva bolo krásne mesto s jedinečnou históriou. Pamiatok tu bolo veľa a o turistoch radšej nevravím. Tých je tu až prehnane moc. Ale prečo sa sťažovať, ak vám to zarobí peniaze? Pretože boli otravný, niekedy až nepríjemne moc.

Moja kaviarnička na rohu ulice nebola zariadená luxusne. Mala vám dať pocit domova. Nábytok bol jednoduchý, na stenách ste videli rôzne obrazy od rôznych maliarov a pri pulte sa dalo nájsť na regáli pár knižiek, ktoré sa mi podarilo zohnať. Oknami ste videli čo sa deje na ulici a jemná vanilková stena odrážala slnko do priestoru. Moje oči behali priestorom za každým, čo sem vstúpili. Aj keď je to už nejaký čas, čo kaviarničku vlastním. S úsmevom na tvári som sa vybrala za dvere za pultom, kde som si odložila veci.

Pripravila som si pult a stroj na kávu, do chladničky som odložila koláčiky, ktoré pred pár minútami priviezol už stály donášač, pán Katajev. Bol malý, už trošku pri sebe a zo šedinami a vráskami na tvári. Mal však dobré srdce a ku mne a mojej brigádničke bol vždy milý a my sme si ho obľúbili. Brala som ho ako starého otca, ktorého som nikdy nepoznala.

Ľudia sa začali hrnúť hneď po otvorení, tak ako zvyčajne. Ja aj Zoja, moja brigádnička, sme obsluhovali každého z úsmevom. Správali sme s k ľudom priateľsky a preto možno, niektorý k nám zavítali každý deň presne ako hodinky.