CRY BABY

II.časť

,,Nič si z nej nerob , veď vieš aká je.'' , snaží sa ma utešiť Stephie , ale moc jej to nejde.Už ma nebaví , ako nás každý zhadzuje.Znudene som si sadla do lavice a počas celej hodiny som vôbec nevnímala, čo učiteľ matematiky vysvetľuje.Aj tak by som to nepochopila... Som predsa nula...Podľa niektorých...

Po vyučovaní som sa pobrala domov.Mala som ísť so Stephie autobusom , no nakoniec som jej povedala nech ide sama , ja pôjdem po vlastných - aj tak si potrebujem prevetrať hlavu.Stephie mi venovala ustarostený pohľad no nenamietala.Vedela,že ma aj tak nepresvedčí aby som išla s ňou.Vie aká som tvrdohlavá.

Kráčam pomaly a stúpam do každých mlák čo mi prídu pod nohu , ktoré tu zostali ešte z ranného dažďa.Mláky mi pripomínajú moju dušu-plnú sĺz.Síce Stephie vraví, že by som sa na Lenino podpichovanie mala vykašlať a nevšímať si to , ale ja nie som taká silná osobnosť ako ona. Stephanie je optimista , vždy s úsmevom na tvári nech sa deje čokoľvek , zatiaľ čo ja som oproti nej malé precitlivené umrnčané decko.

*doma*

Len čo som potočila kľúčom a otvorila dvere , začula som , ako sa z obývačky ozýva krik mojich rodičov. ,,Oni sa hádajú?'' , prebleslo mi hlavou.Nikdy sa nezvykli hádať , vždy nejaký problém vyriešili z rozumom a bez zbytočných hádok , ale teraz bolo počuť , že je v obývačke poriadne dusno. Moc som im nerozumela , zaregistrovala som iba mamine slová - ,,Tak mi aspoň neklam, keď aj tak viem , čo je pravda!'' Na to som počula otcove kroky , ako vchádza do spálne a z hnevom za sebou zabuchol dvere. Keď som vošla do obývačky mama mala zaborenú tvár do dlaní. ,,Čo sa stalo?'' , spýtala som sa potichu , vlastne ani neviem prečo som šepkala.Asi to bude tou napätou atmosférou , čo práve v našom dome zavládla. ,,Nič Al, nič sa nestalo,, , zdvihla hlavu a pokúsila sa o úsmev , ,, všetko je v poriadku.'' ,,Vážne mi nechceš nič povedať?Prečo ste tak kričali?U vás to je neobvyklé.'' , neprestala som sa zaujímať o situáciu napriek maminej neochote mi to vysvetliť. Mama len znova pokrútila hlavou , že všetko je v poriadku a spustila svoju teóriu , že si vymýšľam , že predsa každý manželia sa raz začas pohádajú. Chcela som na ňu vyprsknúť , že nie som už predsa malé dieťa , a že mi došlo , že niečo nie je v poriadku , ale radšej som bola ticho.Nechcela som rozpútať ďalšiu zbytočnú hádku. ,,Nie si hladná?'' , spýtala sa ma po chvíli. Mala taký divný tón v hlase , akoby chcela plakať. ,,Nie ďakujem , jedla som v škole.'' , povzbudivo som sa na ňu usmiala a vybehla z obývačky do mojej izby na poschodí.

Lenivo som sa hodila na posteľ. Vôbec sa mi nechce učiť na zajtrajší deň . No v myšlienke , že sa tomu aj tak nevyhnem , som sa nakoniec s postele postavila a chcela si sadnúť na stolík ku knihám , no v tom ma vyrušil  mobil. Niekto mi píše...