Ak vieš že ťa zajtra čaká peklo, tak si ho prežil už dnes.
Bolo sychravé ráno viem čo ma čakalo. Preskúmať údolie Slávikoveho údolia. Nikdy som si nelámal hlavu nad tým prečo sa tak volá. Nikdy som tam sláviky nepočul aj keď bol ešte starý svet, ten svet kde boli presnejšie peniaze, sláva, moc. Ale niečo sa stalo, niečo čo nečakal nikto z nás, ale pár ľudí v to verilo a čakalo to. Od začiatku epidémie ezus ktorá sa šírila od krajiny do krajiny vzduchom, dotykom sa rýchlejšie prenášala ako dôvera a láska ľudí. Tá epidémia bola ako obrovský mlynček na ľudskú populáciu. Posledný hlas v rádiu som počul pred pol rokom, kde nás varovali pred výbuchom novej bomby, ktorá mala ezus vyčistiť zo vzduchu, kdeže zázrak som sa nekonal, ešte to bolo horšie začala napádať domáce zvieratá. Vstal som obliekol som si staršie vyblednúte digitálne maskáče. Vzal zapaľovač cigarety a loveckú dýku ktorú som dostal k narodeninám veľmi dávno. Prebehol som do kuchyne kde ma čakal kus tlačenky s pseničným posúchom. Obliekol som sa vyrazil ku kostolu, kde ma čakala nová úloha, kostol už nehral rolu, kde sa ľudia zhromaždili bohu. Bolo to veliteľské stanovisko už pri vchode ma čakal Igor, ktorý netrpezlivo čakal. „meškáš'' mi povedal. Vstúpili dnu a išli rovno k veliteľskému stolu. „Ste tu všetci?" zaznela otázka „Dobre začíname ". Neposedne som čakal, keď mi povie moju úlohu, nerád som tu sedel so všetkými.„Kevin! Dnes preskúmaj Slávikové údolie. Nezdrž sa moc!"
Vyrazil som domov pre veci, po ceste som stretol Luciu, moju sestrenicu. „Ahoj odkiaľ ideš?" spýtal som sa. „Zo skladu. Aha a otec ako lepšie je na tom? Nie dochádzajú lieky, kam ideš na ďalšiu výpravu? Hej. Pozri sa prosím po liekoch, prosím! Jasné pozriem, spoľahni sa." prišiel domov vzal si starú vojenskú párku, tašku, masku s filtrami a potravinový balík. Nechal odkaz rodičom, že som šiel na ďalšiu výpravu. Zamieril som k zbrojnici aj keď sa veľmi líšila neboli tam strelné zbrane, pretože tie mali stráže na kontrolných vežách a stanoviskách. Municie bolo málo, nemohlo sa ňou plytvať. Zobral som si svoju sekeru s vyrezávaným symbolom vlka. Išiel som k južnej bráne. Pri ohnisku som stretol Andreja. „Na výpravu? Hej prikývol som, tak veľa šťastia. Vďaka. Nezabudni západ je 17:48 ponáhľaj sa". Mohutné dvere sa otvorili a ja som vyrazil vpred. Všade okolo mňa hmla ale slnečné lúče my ju rozrážali.
Zapáli cigaretu pre uvoľnenie, pretože to bol deň ako každý iný.
