Plakala som. Veď som na svete len jeden mesiac. Všetko sa to deje tak rýchlo. Nič nedokážem vnímať. Ale toto vnímam. Je to ocko a dáva mi pusu na čelo. Plače. Prečo plače ? Neviem. ďalšia pusa a ďalšia na moje malé červené mokré líčka a ďalšia na pery. Maminka. Rozpráva krásne slová. ''Ľúbime ťa'' Usmiala som sa a prestala plakať.
Zrazu je tu také ticho. Až teraz som si uvedomila že veľa zvieratiek kňučalo. Teraz to však prestalo.
Pozrela som sa na mamičku ona sa usmiala. ''Vedela som to.'' Povedala ale čo vedela čo ?
Nechápala som. Nechápala som vôbec nič. Nechápala som čo sa deje a prečo mi to nikto nevysvetlí. No zrejme by som to ani tak nepochopila som predsa ešte veľmi maličká.
''Neboj sa zvládneš to. Zvládneš všetko. Vždy budeme pri tebe. Vždy totižto budeme tu.'' Povedal mi ocko a ukázal prstom tam kde mám srdiečko. Zavrela som očká a zachichotala sa pretože ma to ˇpošteklilo. Ale keď som ich otvorila vzďaľovala som sa od nich. A oni tam len stáli. Prečo nešli so mnou ? Prečo nešli so mnou ? Vzďaľovala som sa od mojich milujúcich rodičov. Zakývali mi a zmizli, jednoducho sa vyparili.
Bola toto rozlúčka ? A ak áno kedy sa uvidíme ? Za týždeň ? Prečo som cítila že je to na dlhú dobu ? Možno aj dlhšiu ako dlhú ? A čo ak je to navždy ?
Čo sa so mnou teraz stane ? Kde budem bývať ? A kde oni ? čo sa to deje ? Ja nechcem aby sa toto dialo.
A je to tu zase plačem. Ale teraz už aj zaspávam.
