Za Volgou sa pre nás končí svet

1. Kapitola

Kaťja

7.9.1942
Boje neutíchajú a je to čoraz horšie. Nemci zabíjajú našich vojakov rádovo v tisíckach. Bezhlavo počúvajú príkazy Führera. Takmer ma dnes zajali. Plížila som sa polorozpadnutými budovami, keď som započula Nemcov. Okamžite som stuhla a srdce sa mi nahlas rozbúšilo. Počula som ich zretelne, akoby stáli hneď za ďalšou stenou. Musela som niečo rýchlo vymyslieť a vypadnúť z tamadiaľ. Zdá sa to ako jednoduchá úloha, avšak opak je pravdou. Piati dobre vyzbrojení muži oproti dievčine s pár obväzmi a vreckovým nožíkom. Chvíľu som tam iba nehybne stála a rozmýšľala, čo ďalej. Moje šťastie bolo, že ma nepočuli prichádzať. Jediné, čo mi napadalo bolo utiecť. Vybehnúť tak rýchlo, aby si ma nestihli všimnúť. Predsa sa v týchto budovách celkom dobre schováva. Zhlboka som sa nadýchla a rozutekala sa, čo mi nohy stačili. Prebehla som cez širokú ulicu a ukryla sa za múry starej továrne. Opatrne som sa vyklonila a na prahu bývalých dverí som uvidela stáť dvoch náckov s nabitými zbraňami. Obaja niečo rýchlo mrmlali a snažili sa nájsť cieľ. Otočila som sa a naspäť sa ukryla za stenu. V takejto situácii musíte mať chladnú hlavu. Je to jediné, čo vás dokáže zachrániť. Očami som prebehla po miestnosti a hľadala dieru, cez ktorú by som sa dostala za budovu. Musela som však byť opatrná, pretože hociaký šramot mohol v Nemcoch vzbudiť ešte väčšie podozrenie. Opatrne som sa chytila tehlovej steny a preskočila ponad spadnutý val. Periférne som zazrela človeka ležiace na zemi. Zvrtla som sa a odskočila od nej. Podľa uniformy som spoznala, že je to ruský vojak. Ešte nebol obraný o zbraň a vrecúško tabaku mu vykúkalo z náprsného vrecka. Sklonila som sa k nemu a začala zisťovať, či je ešte živý. Pulz nemal. Nevedela som ako dlho tu leží. Usúdila som, že bude lepšie odtiaľto zmiznúť. Po krátkom pátraní som našla dieru, ktorou som sa horko-ťažko prepchala von. Ocitla som sa na známej ulici. Cestu nspäť som už poznala naspamäť. Ako som sa plížila ďalšími továrňami a míňala mŕtvych vojakov, medzi telami som zbystrila pohyb. Náš vojak na mňa letmo mávol rukou. Rýchlo som si k nemu kľakla a opýtala sa:
"Aké máš zranenie?"

"Postrelená noha," stroho mi odpovedal.

Pohľadom som zbehla na jeho nohu. Nohavice mal špinavé a od krvi.

"Dokážeš ňou hýbať?" pýtala som sa ďalej pri tom ako som otváral tašku s dezifenkciou a obväzom.

"Potom by som tu asi neležal."

Nepríjemné odpovede podráždených vojakov. Stáva sa to a ja som si už zvykla. Nemáte na výber. Nemôžete byť zlá k ranenému.

Vyhrnula som mu opatrne nohavicu nad kolená a priložila gazu s dezinfekciou na škaredú ranu. Myklo s ním od bolesi. Zovrel ruky v päsť a snažil sa nič nepovedať.

Šikovne a rýchlo som mu ranu obviazala a snažila sa postaviť ho. Nepatril k tým najťažsím, ktorým som musela pomáhať postaviť sa, ale ani toto nebolo najjednoduchšie.

"Ako ďaleko je ošetrovňa?" zamrmlal vojak počas toho ako sme čo najnenápadnejšie vychádzali z budovy.

"Je to asi kilometer."

Zťažka si odfukol a naďalej udržoval balanc na jednej nohe.

Z opačného konca Stalingradu sa ozývala paľba. Ostávalo nám posledných pár sto metrov do ošetrovne. Tiaha na mojich ramenách bola čoraz ťažsia a ja som musela zatínať zuby, aby sme si nedali ani chvíľku pauzy. Ešte náhodou sa odniekaľ vynorí nejaký zasraný Nemec a zabije nás. O to dnes nestojím. Dnes nie.

Akosi sme sa dostali do ošetrovne a ja som vojaka predala ostatným sestrám. Stihol sa mi poďakovať a opýtať sa na meno. Vrátila som sa ku svojmu lôžku a ľahla si. Bola som 20 hodín na nohách, na ošetrovni, v boji. Videla som desiatky mŕtvych ako každý deň. Som rada za to, že môžem aspoň tým pár pomôcť. Ako si mnohí vojaci myslia, že to nie je vôbec namáhavé, mýlia sa. Pracujeme na fronte rovnako ako oni, avšak my nebojujeme, ale pomáhame.

Všetko to začalo, keď som bola ako 19 ročna na začiatku vojny odvolaná z jednej z Moskovských nemocníc. Najprv som pracovala v poľnej nemocnici pri Moskve, odkiaľ som bola prevelená po zranení do nemocnice pri Smolensku, avšak postihol ma zápal pľúc a bola som mesiac v nemocnici. Ako som aj očakávala, tak som bola prevelená do ošetrovne pri Stalingrade, kde momentálne stále pretrvávam. Všetky sestry ťahajú za jeden povraz, pomáhame si a sme si ako rodina.

Viete, milovala som jedného chlapca, ktorému som to však nikdy nepovedala. Začala vojna a od vojakov, ktorý s ním bojovali som sa dozvedela, že ho zastrelili na fronte. V ten moment som začala Nemcov nenávidieť viac ako by si ktokoľvek dokázal predstaviť. Sľúbila som si, že kedykoľvek budem mať príležitosť nejakého zabiť, urobím to. Prešlo odvtedy už veľa času a nebol priestor zaoberať sa tým dlho.

Momentálne máme čas večere, už ma volajú. Ozvem sa najbližšie, čo budem môcť

                                                           Kaťja