End of the world

1

Samantha:

Bosá som kráčala popri Alexovi na studenej chladnej ceste. Nohy sa mi pomaly začali špiniť od blata. Neriešila som to už nekoľko dní, keď že ma tento svet skoro zničil. Snažila som sa z celých síl pretvarovať, že je všetko v úplnom poriadku aj keď to nebolo, ale oni mi to samozrejme uverili. Občas som sa cítila hrozne, keď som pomyslela na ľudí, ktorí zomreli len kvôli mojej tvrdohlavosti, ale to je už iná story. Z premýšľania ma vyruší Alexov spev, pričom pohľad zo svojich bosích nôh zdvihnem a pozriem na neho. Aj keď bol celý špinavý a taktiež celkovo zničený, vyzeral vždy tak pekne a jeho hlas bol ukľudňujúci a príjemný. Rada som ho vždy poslúchala. Pri jeho speve som vedela premýšľať a cítila som sa lepšie, preto som sa pri ňom zdržiavala, skoro vždy. „Krásne ako vždy." Usmejem sa na neho a len ho už v tichosti sledujem. Keď mi odpovie späť, začnem sa s ním rozprávať. Padne téma na nás oboch, na to čo bude ďalej a na to ako dlho a či vlastne vôbec prežijeme. Náš rozhovor vyrušil meteorit, ktorý dopadol pred nás. V tom šoku som nevedela čo sa deje a len tak som tam stála na mieste a netušila som čo a ako, až som ucítila dotyk Alexa. Ani sa nestihnem pozrieť pred seba a už ma ťahá preč. Spravil dobre, pretože tam, kde som stála dopadol ďalší meteorit. Hlavu otočím a pozriem na neho prekvapene, pričom sa bez slov rozbehnem spolu s ním. Bežíme ďalej  ruka v ruke a ani ho nehodlám pustiť. Nie že by som mala  strach, ale nechcela som zomrieť práve v tejto chvíli a dneska, chcela som prežiť.

Alex:

Bosými nohami vykračujem popri Samanthe a sledujem ju. Blato a malé kamienky na ktoré stúpam ani nevnímam, vnímam len ju. Pripadala mi tak krásna, ako obrázok. Obrázok, na ktorý by som sa dokázal pozerať navždy. Pohľad odtrhnem na zničené prostredie okolo nás. „Preboha." Šepnem pre seba a aby som sa ukľudnil, pričom začnem spievať pomalú a ukľudňujúcu pesničku. Však keď započujem krásny hlas Samanthy, prestanem a otočím sa na ňu. „Ako ty." Šepnem jej a usmejem sa na ňu žiarivo, pričom si všimnem z oblohy padať veľký objekt. Zbystriem svoj zrak a všimnem si, že to nie je žiadna padajúca hviezda, ale meteorit. „Sam, poď!" Zvolám a rozbehnem sa smerom k lesu, avšak si všimnem, že nie je somnou. Obzriem sa a všimnem si ako tam len stojí. Bez váhania sa rozbehnem k nej a chytím jej ruku, pričom začnem bežať a ju ťahám za sebou. Jej ruka bola tak príjemná, ale tak studená. Stisnem jej ju a jemne zohrejem, pričom sa v duchu pousmejem a som po uši šťastný, že sa dotýkam jej ruky, konečne som zobral odvahu na niečo takéto a ani toho neľutujem, aj keď som jej len chytil ruku, som na seba hrdý. „Nezastavuj sa, je ti to jasné?!" Zvolám zrozumiteľne. V diaľke si v lese všimnem nejakú chatu a bez slov sa tam samozrejme rozbehnem a dvere celým telom vyrazím. Spadnem na zem a zdvihnem sa, pričom Samanthu vtiahnem dnu. Všimnem si krb a sadnem si k nemu, pričom pozriem na Samanthu vedľa seba. Usmejem sa na ňu a objímem ju okolo pliec, pričom sa nadýchnem jej krásnej vôňe, som  s ňou spokojný a cítim sa v bezpečí keď som tu s ňou a nie sám.

Scott:

Po popraskanej asfaltovej ceste si to vykračujem sám dlhou cestou. Všade okolo mňa je ticho a cítim, ako postupne vzduch chladne. Popravde mi začína byť zima, čo ma donúti sa triasť ako osika. Obzriem sa po okolí a nič moc nevidím. Vôjdem radšej do lesa a obzerám sa, pričom stúpam svojimi bosými nohami v tráve. Po chvíľke narazím na jaskyňu, do ktorej vôjdem a sadnem si na studenú zem. Nie je to nič lepšie, ale aspoň som v bezpečí.

Rose:

Práve teraz sa nachádzam v menšom byte, ktorý som náhodne spolu s mojou sestrou Emily našla. Blúdim len tak chodbami a skúmam pohľadom okolie. „Hm, nie je to tu až tak zlé." šepnem pre seba a natrafím do obývačky, kde so sebou hupnem na gauč. „Konečne oddych!" spokojne sa usmejem a pohľad spočiniem na svoju sestru. „Čo sa deje, hm? Nejaká sklamaná. Peter?" nadvihnem jedno obočie a ruku položím jemne na jej plece. Hladím ju po ruke, pričom sa usmievam. „Nájde sa aj lepší a teraz, nie je dobrý nápad na vzťah. Táto apokalypsa nás zničí."

Emily:

Ako vždy sa zdržiavam pri svojej sestre. Nikam nechodím a kráčam za ňou, pričom sa obzerám. Keď natrafím spolu s ňou na menší dom, spokojne si vydýchnem a vôjdem dnu. Nasmerujem si to za ňou a hupnem si to k nej na gauč. S myšlienkami som úplne niekde inde, pravda, nie nadlho. Vyruší ma prenikavý hlas mojej sestry. „Uh, no.. Peter.. Hej.. Hej.. Nájde." Bezhlavo prikyvujem, pričom v tichosti vzdychnem. Celkovo mi chýba a to moc. „Asi máš pravdu, možno nás to zničí a možno nie. To nemôžeš vedieť." Zapozerám sa jej do očí.

Peter:

Spokojne pospávam vo svojom stane, ktorý som našiel v jednom opustenom dome, paráda, no nie? „Mne je tak skvelo.." uškŕňam sa, až keď si pred sebou všimnem nejaké dievča, spoznám ju. „Sarah?! Čo tu sakra chceš?" húknem na ňu hneď z príchodu.  „Toto je moje miesto, tak by som prosil, keby si láskavo z tadeto vypadla." povie bez citu. Vždy bol taký "mrzák". Ale presnejšie sa ním stal, keď stratil svojho otca. Jeho matka neustále pila, bola to alkoholička a nie raz si to odskákal on. Veľa ľudí jeho príbeh nepoznalo, pretože o ňom nerozprával. Neveril ľudom tak ako im zvykával veriť, pretože vždy keď im veril, doplatil na to len on sám.

Sarah:
Na všetko som bola sama. Túlala som sa opusteným a zničeným mestom v nádeji že niekoho nájdem. Až sa stalo. Moje oči spatrili stan. Dosť veľký stan. Bez váhania vykročí bližšie a rozopne ho, pričom do neho nakukne. V tom si všimne chlapca. Malú chvíľu si nevedela vybaviť jeho meno, ale následne si spomenula. Peter. Chlapec, ktorý bol na škole tým najväčším sukničkárom akého kedy poznala. „Zhni tu aj sám, ty kretén.„ poviem a radšej vykročím preč. Bol to môj bývalý a neznášala som ho. V škole spával s každou a ja som to zistila, len po čase, keď som si ho všimla oblizovať sa s Emily, mojou úhlavnou nepriateľkou. Pevne dúfam, že je mŕtva.

Bastien:

Potulujem sa opusteným mestom. Všetko okolo mňa je zničené a nikde ani živá duša. Všade počujem ozývajúce sa výkriky, čo ma docela znervózňuje. „Scott, Sarah, Sam, Alex? Je tu niekto?" zvolám nahlas a počas toho ako vykrikujem započujem nejaký buchot. Z môjho dobrého inštinktu usúdim, že smeruje  z jedného domu. Zamierim tam a to, čo si všimnem na zemi ma dostane na kolená. „Melanie?"