Kedysi dávno, pradávno, keď som s Urbexom začínala, mohlo to byť tak 4-5 rokov dozadu, išli sme sa s kamošmi pozrieť do starej nemocnice v Bratislave, Bezručova. Alebo Bezručka ako jej hovorí veľa ľudí. V tejto dobe už sa búra, čo je veľká škoda, no ja som ju ešte navštíviť stihla. Predsa len chátra od roku 2008, takže som mala dosť času.
Jediným normálnym vchodom, ktorým sa dá do Bezručky dostať, sme sa dostali do chodby. Hneď ako sme vošli do nemocnice zahalil nás neskutočný smrad. Alkohol (už sám o sebe je alkohol neskutočne smradľavý), plus nejaké tie malé a veľké potreby. Išla som prvá, keďže som mala baterku. Vedela som, že na môj prvý urbexový zážitok je Bezručka tá pravá. Vedľa nás bola miestnosť s nejakým starým oblečením. Zobrala som fotoaparát a miestnosť som vyfotila. Bolo 18:41 a už v takom zimnejšom čase, takže bola celkom tma, no o to lepšie a tajonejšie fotka vyzerala. Išli sme ďalej. Započuli sme za nami kroky. Síce som nebola ešte ani zďaleka skúsená urbexerka no vedela som, že je to nejaký bezdomovec alebo čosi také. Nebála som sa, cítila som iba adrenalín v bruchu. "Doriti.." povedal jeden z mojich kamošov, Peter. "Čo sa deje?" opýtala som sa. "Toto nie je dobré." povedal znepokojene. "Čo? O čom to trepeš?" "Ticho, sakra!" povedal naštvane na všetkých a ja som stíchla. "O čom to hovorí? spýtala sa ma potichu Laura, moja najlepšia kamoška. "Môžte už doriti stíchnuť?! pošepkal naštavným tónom. "Prikrčte sa." povedal potichu. Keď sme sa otočili k nemu zistili sme, čo mu je. Za rohom v tieni sme videli osobu, ktorá držala nôž. Namiesto adrenalínu som tentokrát v bruchu mala iba stres. Neskutočný stres. Poviem vám vtedy som sa bála ako nikdy predtým. "Keď vám poviem utečieme a skryjeme sa za tamtú skriňu." ukázal na starú rozheganú skriňu, ktorá ledva stála. "3." povedal Peter. "2." "1.. poďte rýchlo!" chlapík s nožom sa za nami rozbehol. Všetci šiesti sme bežali ako o život. Čo čert nechcel, potkla som sa a spadla som. Tresla som si hlavu o rozheganú skriňu. Bezvládne som tam ležala hlava ma strašne bolela. Rýchlo ku mne dobehli ostatní. Ten chlapík s nožom sa postavil k Laure. Zhodil ju na zem. Videla som, ako si neskutočne buchla hlavu. "Nechaj ju na pokoji ty hajzel!" zakričal na neho Martin. "Drž hubu!" povedal záhadný chlapík a kopol Lauru do brucha. "Nie!" zakričala som. Slzy sa mi tlačili do očí. Ten debil išiel buchnúť Martina, keď zrazu spadol na zem. Niekto ho buchol zozadu baterkou do hlavy. Policajti. Práve nás zachránili. "Čo tu robíte?" spýtali sa nás. "My.. sme urbexeri." povedal Peter. "Začiatočnícki urbexeri." "Ach jaj, takých už tu bolo.." povedal jeden z policajtov a zasmial sa. Nechápem prečo sa smial. Úplne som zabudla, že vedľa nás leží nejaký psychopat s nožom. "Takže nechceli ste tu nič ničiť?" spýtal sa druhý policajt. "Och nie." povedala som. "Pravidlo urbexerov predsa je: Ako vidíš, tak zanechaj, len fotografie si odnášaj." "Dobre." jeden z policajtov mi podal ruku a pomohol mi vstať. "Ďakujem." usmiala som sa neho. Laure tiež pomohli vstať. Policajti spútali toho psychopata a neskôr sa zistilo, že mal v krvi 1,5 promile alkoholu. Divila som sa že sa vôbec netackal. Odviedli ho do auta a nám popriali veľa šťastia. Dopozerali sme si celú Bezručku a celí zbití, ale šťastní sme sa pobrali domov. Môj prvý urbexový zážitok bol naozaj super (ja viem som divná, ako môže byť niekto šťastný z takejto veci?). No, ale predsa len, aj o tomto je Urbex, či nie?
