23.6.

11 0 0
                                    

9:06
Dnes večer ma byť výnimočná noc. Mesiac má byť v splne, krásny veľký. Ale mňa nezaujíma on, ale hviezdy. Pôjdem do toho parku kde som pred vyše siedmimi rokmi uverila v čaro hviezd. Rodičia budú mať určite znova pripomienky, ale mne je to jedno. Hviezdy sú moji jediný priatelia. Niekedy kvoli ním spím cez deň, aby som večer mohla byť s nimi. S mojimi hviezdami.
21:00
Som tu. Na tom istom mieste. S tými istými hviezdami. Poznám ich mená ako keby boli moja rodina. Poznám ich tak dlho a pritom len zlomok ich života. Sadnem si, dvihnem hlavu k oblohe a kochám sa tým najkrajším pohľadom ktorý poznám. A padá hviezda. Len si zaprajem viac takýchto dní. To mi stačí. Nikdy som od ních nechcela nič špeciálne. No, možno párkrát. Ale len vtedy, keď som to naozaj potrebovala. Vždy pri pohľade na hviezdy rozmýšľam nad mojim životom. Som naozaj až taká čudná, alebo je to kvoli tomu, že Emma, kráľovná školy, to o mne vyrozpráva každému skôr než ma spozná? Emma ma nemá moc... teda skôr vôbec rada. Pretože som jej raz do očí povedala pravu o jej povahe. Pravda bolí a tak mi to musela vrátiť. Zo začiatku to nebolo tak hrozné. Ale potom sa to začalo zhoršovať. V tú dobu som už poznala hviezdy a tie mi veľmi pomohli. Mnoho krát ma napadlo poprosiť hviezdy o kamarátku. Ale určite by som zažila len ďalšie sklamanie a bolesť. Pravdupovediac už som si zvykla na takýto život len s hviezdami.

„Pozri, padá hviezda."Where stories live. Discover now