...ži statočne.

Prológ

V meste, kde žil Jimin sa nikdy nič nemenilo. Áno ľudia sa brali, prerábali svoje domy a byty, rodili sa im deti a z času na čas pribudol aj nový obchod. To ale nič nemenilo na tom, že život tu plynul rovnakým tempom snáď už celé storočia. Bolo to malé mesto, nie ďaleko od Busanu, ale naozaj veľmi malé na pomery ich krajiny. Jiminovi to nevadilo. Nemalo prečo. Nevadilo to jeho rodičom, ani jeho starým rodičom a určite aj rodičia jeho starých rodičov s tým boli úplne zmierený. Jimin nikdy nežil dlho mimo jeho rodného mesta, len asi pol roka keď študoval na umeleckej vysokej kole. Potom si povedal, že na to dokončiť školu určite nemá, vrátil sa a začal pracovať v miestnej kaviarni. A už neprestal. Pracoval v nej celých šesť rokov, celých šesť rokov dodržoval rovnakú rutinu, celých šesť rokov nič nezmenil a ani okolo neho sa nič nemenilo. Do kaviarne chodili len tí istí zákazníci, stretával sa stále s tými istými ľuďmi a ani nič z toho mu naozaj nevadilo. Život má byť obyčajný.

V ten deň svietilo slnko. Bolo na čase, pretože pršalo a bolo zatiahnuté snáď celý minulý týždeň. Vďaka tomu mal Jimin naozaj dobrú náladu. Zákazníkov bolo tak akurát a on si užíval vôňu kávy a tichú hudbu hrajúcu v kaviarni. Práve keď bolo zákazníkov najmenej a on si na chvíľu sadol aby si prečítal noviny niekto vošiel. Na tom nebolo nič zvláštne. Keď však Jimin zdvihol zrak od novín a postavil sa aby šiel obslúžiť nového zákazníka, uvedomil si niečo naozaj zvláštne. Nie len, že človek, ktorý vošiel bol mladý a vôbec nevyzeral, že by patril do miesta ako táto kaviareň, bol aj úplne neznámy. Jimin si bol istý, že ho ešte nikdy nevidel a to mal úžasnú pamäť na tváre. Ale ani to mu neprišlo až tak nezvyčajné, ľudia k nim predsa chodili na výlety. Preto celkom ako vždy zamieril k stolíku, kde si nový zákazník sadol, aby sa spýtal na objednávku.

"Nuž... čo si myslíte, že by som si mal dať?"

A touto vetou začali všetky nezvyčajné veci, ktoré sa ešte mali udiať v jeho živote.

"Čo si myslím... Čože si ehm..." Jimin si zrazu pripadal hlúpo. Ale predsa si nemal prečo! To tento divný chlapík sa ho pýta na to, akú kávu si má dať. Kávu! Každý si vie vybrať kávu.

"Mali by ste si... Vybrať ehm sám. Nie je ťažké vybrať si kávu. Káva je vždy rovnaká a obyčajná. Musíte vedieť akú kávu pijete."

"Veci by nemali byť rovnaké a obyčajné." Usmial sa neznámy. Bol to naozaj pekný úsmev a to že už Jimin videl úsmevov až až. "Ale keď na tom trváte dám si obyčajnú bez cukru." Neprestával sa usmievať a Jimin sa prichytil ako tam len stojí a pozerá na neho a pravdepodobne pri tom vyzerá tak hlúpo ako sa len dá.

"Ja... Teda. Hneď to bude." Povedal rýchlo a aby zakryl ako sa červená otočil sa a chcel sa vrátiť k pultu.

"Mimochodom som Jungkook."

Jimin sa otočil a usmial sa.

"Ja som Jimin. Park Jimin."

"Teší ma Jimin."