...ži statočne.

1.

"Prečo si sa neodsťahoval?"

Jimin druhý krát za dva dni nevedel čo povedať.

"Prosím?"

"Prečo si sa neodsťahoval?" Jungkook vyzeral, že svoju otázku myslí úplne vážne. "Toto mesto nie je pre niekoho ako si ty."

"Niekoho ako ... Ja?"

"Nepoznám ťa, ale už len to, že si približne v mojom veku by ťa malo... vieš ťahať preč."

"Neťahá. Dáš si niečo?" Povedal Jimin možno až príliš trucovito.

"To čo včera." Zasmial sa Jungkook.

Keď sa Jimin vrátil s kávou a položil ju, Jungkook ho chytil za lakeť a stiahol na prázdnu stoličku vedľa seba. Jimin stihol len zalapať po dychu.

"Ale ja... ale ja tu mám... sú tu zákazníci." Vykoktal, pretože druhý chlapec sa k nemu naklonil a uprene sa mu pozrel do očí.

"Myslíš tú pani čo ledva vidí? O takomto čase tu už ťažko bude nejaký nával. Proste si sadni. A... povedz mi niečo o sebe, hm?"

Jungkook si vzal zo stola kávu a trochu z nej odpil. Jimin celý ten čas jednoducho hypnotizoval stôl. Z tohto celého mal zvláštny pocit. Nevedel povedať, či zlý, alebo dobrý. Proste zvláštny.

"Hm. Mám 27. Rád... mám rád oblečenie."

"To vidím." Rozosmial sa Jungkook. Jimin trocha zdvihol pohľad od stola a tiež sa usmial. "Myslím, že máš na módu talent. Prečo si niekam nešiel študovať?"

"Šiel som... ale nebolo to pre mňa."

"Ale hyung..."

"Hyung? Ja som... nie som starší. Teda ty určite nemôžeš byť mladší ja..."

"Som mladší o celé dva roky." Žmurkol na neho.

V tom sa ozval zvonček, ktorý signalizoval, že niekto vošiel do kaviarne. Jimin sa zatváril ospravedlňujúco a vstal od stola. Keď vybavil nového zákazníka, Jungkook už bol preč. Čert aby ho vzal. Najprv ho tu spovedá a potom zmizne. Popravde spravil to tak už aj včera. A to, že je mu z toho tak trocha smutne, je absolútna blbosť. Presne tak.

"On sa ťa spýtal prečo si sa neodsťahoval? On sa ťa to vážne spýtal? Myslím, že mu musím poslať ďakovačný list. Ale teba tak či tak nič nepresvedčí."

Jimin nafúkol líca a snažil sa tváriť urazene. Aj keď presne vedel čo mu Hoseok povie. Pretože mu to vraví už odvtedy čo sa vrátil z Busanu. Neustále mu opakuje, ako je až príliš talentovaný aby tu zostal a ako by mal ísť študovať, alebo cestovať. Ale Jimin mal rád svoj pokojný život. Naozaj mal.

"Lebo ja nechcem. A nechcem. Hyung, mne to tu vyhovuje. Budem pracovať v kaviarni, raz sa možno ožením..."

"Raz a možno. Pch, skôr nikdy. A ak aj..."

Jimin mu preventívne chytil ústa, skôr ako by stihol povedať nejakú blbosť. Nemohol za to, že pred Hoseokom jednoducho nič neskryje. Ale pred rodičmi môže. A on im naozaj nemieni nič povedať.

"Ale to nie je správne."

"No tak ChimChim. Nemôžeš predsa vravieť takéto veci donekonečna. Raz proste príde nejaký pekný..."

Jimin vôbec nechápal prečo sa Hoseok zrazu zatváril tak prekvapene a hneď potom sa zo smiechom zvalil na jeho posteľ.

"Je pekný? Ten čo tak ničí tvoj obyčajný život? Je, že?"

Jimin sa začervenal tak, že každá rajčina by sa mala od hanby zakopať po zem.

"Nie je." Povedal a znova nafúkol líca. Bol to proste zvyk, ktorý mal snáď odjakživa.

"Neverím."

"Proste nie je. Je otravný."

"To ťa prejde."

"Neprejde."

"Správaš sa ako decko."

"A ty ako blb."

"Vrav o sebe."

O chvíľu už Jimin skončil na zemi. Nikdy nemal Hoseokovi vravieť ako veľmi je šteklivý. I keď on by sa to dozvedel tak či tak.

"Vieš čo?" Spýtal sa starší chlapec, keď prestal štekliť Jimina.

"Čo?"

"Kedy ten Jungkook chodí do kaviarne? Chcem si ho obzrieť."

Jimin mal zlú náladu. Naozaj zlú. I keď sa mu nepáčilo, že Hoseok chce obzerať Jungkooka, ale to čo sa mu nepáčilo ešte viac bolo ako si hneď padli do oka. Momentálne sa rozprávali o ďalšej príhode jedného či druhého, alebo niečom inom a Jimin jednoducho sedel v priestore pre zamestnancov. Jeho smena už končila a kaviareň o chvíľu tiež zatvárala, no jemu sa von nechcelo. Bol urazený a hotovo.

Nakoniec však tak či tak vyjsť musel a tak si porazenecky sadol pri Hoseoka, ale zároveň čo najďalej od Jungkooka a zahľadel sa do zeme. Zahĺbený v myšlienkach si ani nevšimol kedy sa jeho najlepší kamarát zdvihol a odišiel a on ostal sám z ničiteľom svojho pokoja, ako mu začal vravieť. Ale nemohol poprieť že Hoseok mal tak trocha pravdu. Naozaj nemal veľký záujem o dievčatá a Jungkook naozaj nevyzeral najhoršie. Pfuj. Preč s takými myšlienkami.

"Hyung?"

Jimin konečne zdvihol hlavu a zmätene sa obzrel okolo seba.

"Hoseok už musel odísť, ale ty si to zjavne nejak neregistroval." Zasmial sa mladší chlapec. "To ti tak veľmi vadím, že sa v mojej prítomnosti vždy snažíš hypnotizovať podlahu?"

"Ja ehm... nie. Som iba... neviem. "

"Stále si myslím, že by si mal odísť."

Jimin sa zamyslene zahniezdil na stoličke.

"A prečo si ty prišiel?"

"Vieš... niekedy... niekedy potrebuješ pokoj. Aby si mohol rozmýšľať čo si v živote spravil a čo nie." Jungkook sa smutne usmial. "A to že som toho spravil veľa. I keď pár vecí som nestihol ani ja."

"Stále máš veľa času. Svet nekončí. Aspoň... nemal by."

"Ako sa to vezme." Jungkook sa postavil. "Uvidíme sa zajtra."

"Zajtra nepracujem." Odpovedal mu Jimin ticho.

"Tak potom inokedy." Mladší chlapec sa usmial a zakýval mu.

Jimin zostal sedieť. Nechápal. Nechápal čo sa mu snažil Jungkook povedať ani prečo sa mu to snažil povedať. Nevedel prečo sa tak zaujíma o jeho budúcnosť a pritom vyzerá, že na svoju nejak nemyslí. Povzdychol si a postavil sa. Keď prišiel domov jeho nálada bola na bode mrazu a tak si jednoducho ľahol, pustil najsmutnejšie a najromantickejšie piesne aké mal a pozeral do stropu, ktorý si vlastnoručne vymaľoval. Na bledomodro. Jedna z mála neobyčajných vecí v jeho svete.