Trick or treat ( dokončené )

Klaun

Ahojte, tu je ďalšia časť, ktorú pisala Kamca, tak snáď sa bude páčiť... ( kebyste vedeli, ako sme sa nasmiali ked mi povedala o čom to bude... 😂 )

Je piatok poobede a ja sa zas niekomu nemôžem dovolať. Väčšina z mojich priateľov sú odcestovaní alebo včera do noci respektíve dnes rána oslavovali halloween. Neznášam ten sviatok. Dobre, baví ma vyrezávanie tekvíc ale na čo je ten sviatok vôbec dobrý. Doma som sa už nudila, nákupné centrá sú dnes zatvorené a aj všetky obchody naokolo sú bez jedinej živej duše. Vodičák nemám takže do mesta sa nedostanem a teda autobus som vylúčila od tej doby čo nás v ňom raz nejaký ozbrojený muži uniesli. Mala som vtedy asi tak 11 a na všetky detaili si doteraz pamätám. Všetko nakoniec skoncilo dobre a väčšina z cestujúcich vyviazla len s psychickou traumou. Doma je príšerná nuda a tak som sa rozhodla, že pôjdem na teplé wafle s javorovým sirupom do najbližšej reštaurácie alebo baru, najlepšie podniku.

                           🎃🎃🎃

Čo ma potešilo bolo, že u Lizzy-Busy nemali zatvorené alebo skratene otváracie hodiny. Posadila som sa za malý stôl v rohu a očakávala čašníčku. Podupkávala som si nohou po bielej vykachličkovanej podlahe. Oproti sedel starší muž s kávou v ruke, okuliarmi na nose zahľadený v novinách z včerajšej tlače.
  Keď sa hodnú chvíľu nijaká obsluha nedostavili k svojej netrpezlivej a až na toho pána jedinej zákazníčke, vstala som od stola a prišla k pultu.
-Takže čo to bude?
  Spýtal sa ma nejaký chalan asi 20 ročný opierajúci sa o pult.
-Hlavne to malo byť už dávno.
  Odvrkla som podráždene.
-No...dobre..a čo to teda MALO byť?
  Zdôraznil.
-Wafle s javorovým sirupom a lesným ovocím.
-Samozrejme.
  V tom momente mi prisunul tanier s objednávkou k rukám.
-To je už akože hotové?
  Spýtala som sa ako keby som nevidela vyvalenymi očami.
-Veď sa sama pozri.
  Vzala som tanier do rúk, privoňala sladkú vôňu teplých waflí a odkráčala naspäť si sadnúť.
  Ako to urobil. Ako mohol v priebehu niekoľkých sekúnd pri čom som ho ani raz nevidela pohnúť rukou alebo len chytiť tanier urobiť celú objednávku? Ako je to možn....
  Z premýšľania ma vytrhol zvuk zvončeka oznamujuci príchod zákazníka. Vo dverách sa objavila dievčina v kostýme Merylin Monroe.
-Ja som taká zábudlivá. Ešte aj kabelku si tu nechám.
  Povedala keď prišla k môjmu stolu a vzala si odtiaľ svoju tašku ladiacu s kostýmom. Vonku ma ňu čakal akýsi chalan so zelenými vlasmi, bielou tvárou, červenými perami a bez trička. Hneď ako vybehla z podniku, hodila sa mu okolo krku, nasledoval dlhý bozk a následne odkráčali preč.
  Na rovnakom mieste, odkiaľ si dievča vzali kabelku, som zbadala peňaženku,  taktiež k téme jej kostýmu.
-Počkaj!
  Vybehla som na ulicu. Porozhliadla som sa okolo ale široko ďaleko nebolo ani nohy. So sklonenou hlavou som sa vrátila späť do Lizzy-Busy tentoraz som si to zamierila priamo k pokladni.
-Prosím vás, poznáte to dievča? Nechala si tu peňaženku. Budem rada keby si ste jej ju nabudúce vrátili. Predpokladám že to tu pozná a nebola tu prvý ani posledny krat.
-Aké dievča?
-To čo ty pred chvíľou bolo. V kostýme Merylin Monroe.
-No tak. Odkedy si prišla ty, tie dvere sa ani nepohli. Ty si prišla ako jediná za poslednych asi desať minút.
  Stále v miernom šoku som sa vrátila k svojim waflám. Peňaženku som položila pred seba a radšej som sa na všetko vykašlala a vychutnávala si wafle. S nepríčetným výrazom som pojedala už nie veľmi teplé sladké pokušenie. Po zjedeni som vstala od stola a chystala sa vziať peňaženku s nádejou že záhadne dievča ešte stretnem. Natiahla som sa po peňaženku na stole a opäť som sa zarazila. Peňaženka bola fuč. Nechápala som čo sa dnes deje. Neviem čo je toto za deň ale prajem si aby už skončil.
  Takmer každý deň chodievam na cintorín k hrobu mojej mami. Prídem sa vyrozprávať oddýchnuť si a hoci viem že pri mne mama nestojí a neodpovedá, cítim že ma počuje a to vo mne vyvoláva dobrý pocit. Inak to nebolo ani dnes a namierila som si to priamo k bráničke cintorínu.
  Stála som rovno pred hrobom a chystala som sa skĺznuť na zem a vyliať si svoje srdiečko.
  Začula som však nie veľmi známy zvuk. Chvilu som sa snažila rozoznať čo to hučí a nakoniec som uznala zvuk motorovej píli. Zvuk doliehal spoza mňa a mala som pocit že je čoraz bližšie. Bála som sa otočiť no predsa len som chcela nakuknúť...
  Zazrela som pomalovanú tvár a akési afro. Usúdila som že by to mohol byť klaun. Zvuk ma znervózňoval a strach stúpal. Začula som ako si vypiskuje. Ale nejak príliš podozrivo až diabolsky. Neskor prišiel smiech a ja som začula pomerne rýchle kroky.
  V rychlosti som sa otočila a...to čo som zbadala ma takmer zabilo...
-Všetko najlepšie!
Zrazu začali lietať konfety a ja som zbadala kamaratky a kamarátov a členov rodiny. Veľký nápis "happy birthaday" má síce zaskočil ale príjemne prekvapil. A co nasledovalo si určite viete prrdstaviť aj sami.

Takže tu je posledná časť tejto knihy. Dúfam že aj posledny príbeh trochu zaujal a snáď sa páčil. Ďakujem za prečítanie a za každý vote. Keby ste sa pýtali prečo je tu spomínaný práve klaun tak sa radšej ani nepýtajte...😄😊😉💗💗💗💜❣💓💕