Potter! Áno, láska?

...Spomienka...

„Neznášam ju, doslova ju nenávidím," prehovoril som počas toho čo som kráčal po hlinitej ceste smerujúcej do lesa stále hlbšie a hlbšie.

„Nechápem ako voči nej môžeš cítiť taký odpor, veď je dokonalá," podotkol zamyslene a ja som vedel že si ju zase vybavuje v mysli. Nechápal som ho.

Nad jeho slovami som len mykol plecami a vydýchol zadržiavaný vzduch.

Pretočil očami ako to mal vo zvyku.

„Nemôže byť pravda že ju neznášaš, len si to myslíš. Skús si predstaviť svoj život bez všetkého toho čo si už zažil a to práve vďaka nej..."

Vedel som že má z časti pravdu, niečo na tom bolo ale aj tak...myslím že všetko by bolo jednoduchšie ako ju mať vo svojom živote.

„Ach, Lukhas ja ťa v tomto asi nikdy nepochopím, ako môžeš byť tak uprený len na ňu, je to len jedno dievča ktoré mi mimochodom dosť otravuje život," podotkol som a znova nechápavo pokrútil hlavou.

Ako niekto môže byť tak jednostranný...keď má na výber?

„Je ich toľko a všetky by si mohol mať, len si to predstav," zachrčal som so svojou predstavou budúcnosti. Vedel som si to predstaviť, znovu byť na Rokforte a konečne povoliť, ukázať im kto naozaj som. Žiadne pravidlá, tešil som sa na to.

„James, ide o to že, ty to nepochopíš pokiaľ to nepocítiš," namietol a zase si prehrabol jeho blonďavé vlasy.

„Tak jej to konečne povedz, na čo pre Merlina čakáš? Čím skôr tým lepšie no nie, Pán zamilovaný?" smial som sa mu.

„Nie je to také ľahké ako si myslíš, predsa len...čo ak to nedopadne dobre?" zháčil sa na konci a pozrel do zeme akoby sa hanbil ešte aj predo mnou.

„Čo tým myslíš?" spýtal som sa s miernym podráždením.

„No, čo ak proste...čo ak ona necíti ku mne to čo ja ku nej?"

„Tak potom by bola sprostá ešte viac než som si myslel," namietol som na čo sa Lukhas síce zamračil no pousmial zároveň.

Štuchol som doňho plecom čo na ňom vyvolalo ešte väčší úsmev.

Rýchlo som zdvihol hlavu a posadil sa na posteli. Zase ten sen...odkedy mi moje spomienky naňho vrátil späť si tieto momenty stále odohrávam v hlave. Nedajú mi pokoj. Cítim sa akoby som to prežíval stále dookola a zakaždým by som chcel pozmeniť to čo som vtedy povedal.

„Ale, ale naša šípková Ruženka sa prebudila," poznamenal hlas až mnou trhlo no keď som si všimol Freda sediaceho za stolom s novinami v rukách a okuliarmi na nose, iba som prevrátil oči.

„Čo to máš prosím ťa na sebe?" hodil som pohľad k tým strašným okuliarom a novinám a jeho poznámku som úspešne odignoroval.

„Nič len som chcel pôsobiť o niečo dôstojnejšie aby si si nemyslel že to čo si včera robil ti len tak prejde," prehodil a s buchotom ktorý sa mi odrážal v celej hlave hodil okuliare na stôl.

„Tak po prvé, ešte raz tým buchneš a asi ti prikrášlim fasádu. Za druhé, ma to nezaujíma," odvrkol som a vstal z postele. Prv sa mi zatočila hlava takže som sa musel pridržať skrine no potom som to nejako rozchodil.

„Vieš čo? Mal som ťa v noci udusiť tým vankúšom ktorý si tak stískal,"

Zamračil som sa naňho no aj napriek tomu mi strčil do ruky hrnček s kávou.