2.

113 18 6
                                    

„Mike, čo ti dáva?! Vieš ako som sa zľakla?!“ udrela som môjho najlepšieho kamaráta do pleca.

„Čo mu dáva, Miley?“ opýtal sa malá. Pokrútila som hlavou, keď som uvidela ako robí Mike snehovú guľu a rozhodla som sa odpovedať.

„Vieš, zlatíčko. Niekto mu doma dáva panvicou po hlave.“ Usmiala som sa na Jasona a hneď na tom som pomyselne zabila Mikeho pohľadom. Oh, kiežby šlo pohľadom zabíjať. Stavím sa že polovica mesta by ležala na cintoríne.

„No ak mne dávajú doma panvicou po hlave, tebe musia dávať po hlave hrncom! Prečo si sa vlastne tak zľakla? Nachvíľu som ťa nevidel. Vieš, splývala si s tým snehom.“ Úškrn na jeho tvári ma iritoval.

„Ty si taký och! Nechcem nadávať keď je tu malý. Ale keď zostaneme sami, tak ti ukážem!“ zaťala som ruky v päsť a chvíľu som sledovala čižmy len aby som sa nemusela pozerať na jeho vyškerený ksicht ktorý vraví „vyhral som!“

„Oh, teším sa. Rozdáme si to?“ žmurkol po mne? On po mne fakt žmurkol?

„Si nechutný.“ Pokrútila som neveriacky hlavou. Nikdy si neviem vysvetliť prečo sa bavím s takým idiotom akým je Mike a tak je to aj teraz. Veľa krát som si povedala, že naše priateľstvo ukončím, no potom som si spomenula že keď mi bolo blbo a bola som v depkách, on bol ten ktorý tu bol pre mňa. Vlastne, keby niet jeho tak som stratená. Otec sa večne zaoberá prácou a na Jasona nemá ani čas, ani mňa. No teraz tu o mňa nejde. A mama? Tá večne chodí s kamarátkami po kávičkách, na manikúru, pedikúru, chodí do kaderníctva a vôbec sa nezaujíma o to že má doma dve deti. Počkať, všimla si vlastne že stihla za tie roky porodiť dve deti? Och, toľká irónia.

„Nie som nechutný. To len ty si panna a bojíš sa ma.“ Áno Mike, uži si ten pocit že sa ťa bojím, lebo čoskoro sa ty začneš báť mňa.

„Panna som možno tak vo zverokruhu, drahý.“

„Miley? Čo je to panna?“ Jasonove otázky sú čoraz ťažšie na vysvetľovanie a vďaka komu? Vďaka Mikeovi, áno! Rozmýšľam že mu zatlieskam, ale nebudem mu radšej hladkať ego. S nadvihnutým obočím som sa zapozerala na Mikeho a čakala som, čo z neho vypadne.

„Vieš panna... uhm... morská panna, chlape. Máš rád morské panny?“

„Nie. Tie majú radi len dievčatá a ja som chlapec.“ Pozrel sa na mňa jeho modrými očami a usmial sa.

„Ja ich mám rád.“ Zamrmlal si Mike popod nos a sadol si na lavičku pokrytú snehom, vedľa ktorej sme prechádzali.

„Nebuď úchylný a postav sa z tadiaľ. Malý bude po tebe opakovať.“ Niekedy si pripadám ako mama ktorá ma na krku dve deti. Vlastne Mike by moje decko ani nemohol byť, nakoľko je starší.

„Áno mami!“ zapišťal Mike ako kokot ktorému zasekli chvost medzi dvere.

„A nepišti prosím! Vyzeráš potom ako zakomplexovaný jedinec a kazíš mi reputáciu.“ Nahodila som úsmev a bola som hrdá na vetu čo opustila moje ústa, ktorá bola nie len profesionálna ale aj sa skvele hodila na Mikeho.

„Neviem prečo, ale pripomínaš mi doktora Housa. Aj ten mal také múdre reči. Nespala si s ním náhodou?“ zavrčala som pri poslednej vete.

„Môžeš zo mňa prestať robiť ľahkú ženu, PROSÍM?!“ nevydržala som to a vybuchla som priamo pred malým. A potom že má z toho komplexy.

„Tvoja sestrička je ľahká žena Jason. Nadýchala sa veľa vzduchu a bude lietať.“

„Si hrozný debil Mike. Ideme Jason.“ Zdrapla som malého za ruku a až keď zakňučal uvedomila som si že som mu musela nechty zaryť do pokožky.

„Prepáč.“ Ospravedlňujúco som sa na neho pozrela a vzala som si ho na ruky. Nakoľko sme neboli ďaleko od domu, boli sme doma pomerne rýchlo. Nechápem ako môže byť Mike taký idiot. Inokedy to bol človek na ktorého som sa obrátila aj s tým najväčším tajomstvom a teraz? Teraz jediné čo z jeho úst vychádza sú urážky na moje meno. Nie som stroj a taktiež nie som povinná to znášať.

„Mami? Oci?“ padla mi sánka keď som uvidela krabice s našimi vecami na chodbe.

„Čo sa deje? Čierny humor?“ položila som Jasona na zem a šla som za mamou do kuchyne.

„Mami...“

„Miley... Sťahujeme sa.“ Fakt mami? Myslím že to by som si podľa tých krabíc nevšimla.

„To vidím. Ale prečo?“ po líci mi stiekla jedna neposlušná slza. Nechcem to tu opustiť. Toto mesto bolo súčasťou môjho detstva. Nemôžeme len tak zahodiť tento život  a odísť, akoby nič.

„Nie je to tu pre nás bezpečné.“

„A za tie roky to tu bolo bezpečné? Nebuď smiešna matka!“ rozhodila som rukami unavená zo všetkých kecov.

“Nevieš čo je vo veci.“ Za mojim chrbtom sa objavil otec s krabicou v ktorej sa nachádzali Jasonove hračky.

„Viem čo je vo veci. Chcete mi zničiť život, to je vo veci!“

„Vieš dobre že to tak nie je dcérka. Len jedno mi sľúb... keby sa nám hocičo stane postaraj sa o Jasona, sľúb mi to.“

Nič moc ale hádam budete spokojný.:) Snažila som sa.:)

20vote, 10komentov a pridám ďalšiu.:) A ospravedlňujem sa, že som dlho nič nepridala...

Dostali jste se na konec publikovaných kapitol.

⏰ Poslední aktualizace: Jan 04, 2014 ⏰

Přidej si tento příběh do své knihovny, abys byl/a informován/a o nových kapitolách!

Two steps from hell.Kde žijí příběhy. Začni objevovat