Palmy ktorých listy hladká vietor. Nádherne modrá voda oceána, pozdĺž pláže s horúcim pieskom. Vlny narážajúce do skál...
Maľovala som môj sen na papier skicáru. Korzika je môj sen. Povzdychla som si, keď som urobila zlý ťah ceruzkou. S menšími nervami som schmatla roh papieru a jednoducho ho vytrhla. Pokrčený narazil o bledofialovú stenu mojej izby. Pomrvila som sa na sedačke a odložila som veci - ceruzku a papier - pri ktorých dokážem vždy zabudnúť na realitu. Hypnotizovanie steny na ktorých sa nachádzalo mnoho plagátov skupín od výmyslu sveta, ktoré patria do každej teenagerskej izby, prerušil niečí pád na zem. Pozrela som sa smerom ku dverám, pri ktorých na zemi ležal Jason, môj malý brat, so slzami na krajíčku. Nakoľko má ešte len dva roky, nevie poriadne behať, akokoľvek veľmi sa snaží. Letmo som sa usmiala a postavila som sa na nohy. Podišla som k nemu a postavila som ho zo zeme. Hneď po tom skončil na mojich rukách a ja som si to nakráčala znovu ku sedačke.
„Pôjdeš so mnou plosíím von?“ pozrel na mňa svojimi veľkými modrými očami, ktoré zdedil po otcovi a pohladil ma jemne po líci. Prikývla som. Pre môjho malého bračeka spravím aj nemožné. Zomrela by som bez neho. Moja rodina je pre mňa všetkým, aj napriek hádkam, ktoré v poslednú dobu panujú medzi mnou a mojimi milujúcimi rodičmi.
„Len to ideme povedať mamine, dobre?“ vstala som spolu s ním na rukách a podišla som ku nočnému stolíku nachádzajúcemu sa vedľa mojej postele. Vzala som si z neho mobil a opustila som izbu, ktorú som zamkla tak poctivo, ako to robím už celý pol rok.
„Mamička!“ zakričal malý a pozrel sa na mňa. Nadvihla som obočie a pokrčila som ramenami.
„Daj ma plosím dole.“ Prikývla som, znovu. Na jeho malé líčko sfarbené do červena, som mu vlepila malý letmý bozk a zohla som sa tak, aby som ho nezhodila z hora a aby dopadol pevne na jeho malé nôžky.
Idem pohľadať mamičku!“ zakričal a zmizol za rohom chodby. Pokrútila som nad ním hlavou a pred tým ako stihne spadnúť, som mu od kričala, nech neuteká a nech si dáva pozor. Nakoľko som matku nikde nevidela, rozhodla som sa ísť navštíviť otca do jeho kancelárie, v ktorej v poslednom čase trávi veľa času, a jednoducho sa ho spýtať, či nevie kde je. Išla som už ruku položiť na kľučku, keď som spoza dverí započula jeho hlas. V inom prípade by som to ignorovala a vtrhla dnu, aj napriek tomu ako veľmi poslušná a rešpektujúca voči rodičom som, no tento krát ma jeho rozhovor s Rodrigom zaujal natoľko, že som sa oprela o biele mohutné dvere.
„Vieš dobre John, že tie prachy súrne potrebujem, inak by som ich od teba nežiadal. ... Nie, mám to pod kontrolou. ... Ako vieš, že sú v meste, kurva?! To si mi nemohol povedať skôr?! ... To vybavím, len proste mi pošli na účet tie prachy. Čau.“
O akých peniazoch to otec vravel? Potriasla som hlavou, hneď na to som mykla plecom a otvorila som dvere.
„Ahoj oci.“ Hodila som sa do kresla v rohu jeho kancelárie a pozrela som sa na stenu ovešanú našimi rodinnými fotkami.
„Ahoj zlatko. Čo potrebuješ?“ oco výrazne zmenil tón hlasu. Z nahnevaného, aký pred chvíľou predviedol, zatiaľ čo som ja počúvala za dverami, na milujúci, akým sa prihovára k mame, Jasonovi a ku mne.
„Iba, nevieš kde je matka?“ usmiala som sa. Zaujato som sledovala jeho narážanie prstov do kláves notebooku a čakala som svoju odpoveď.
„Šla ku kaderníčke, teda zrejme tam šla. Neviem.“ Mykol plecom a na malú chvíľu prestal písať. Postavila som sa a podišla som k nemu. Na líce posiate chlpmi, keďže môj otec odjakživa nosí strnisko aj keď mame sa to nepáči, som mu vlepila bozk a otočila som sa na odchod.
„Idem s Jasonom von, aby si vedel. Povedz to potom aj mame, aby nestresovala, keď príde.“ Otvorila som dvere a pozrela som sa na otca. Jeho jemné prikývnutie hlavou znamenalo povolenie vziať si brata na krky a ísť s ním behať a jašiť sa von, bez toho aby som musela zdrhnúť bez oznámenia.
„Ďakujem, ahoj.“ Usmiala som sa a po zavretí dverí som si to namierila do mojej izby, ktorú som musela predtým ako do nej vkročím odomknúť. Podišla som ku môjmu nie veľmi veľkému šatníku, aké bývajú vo filmoch a o akom sníva každé dievča, aby som si našla niečo teplé na seba, keďže zima už klope na dvere. Po veľmi dlhom a vyčerpávajúcom hľadaní, som na seba hodila hnedý svetrík so sovičkou, na ktorý som si dala mikinu a bledomodré rifle. Postavila som sa pred zrkadlo v kúpeľni, kde som si prečesala vlasy a na moju tvár naniesla trochu mejkapu kvôli zakrytiu nedostatkov. Nastriekala som na seba pár kvapiek mojej obľúbenej voňavky a pripravená vyraziť do zimy, som sa vydala nájsť krpca.
„Jason! Kde si?! Poď sa obliecť!“ zakričala som dosť hlasno na to, aby ma dokázal počuť. Zišla som dolu schodmi, s cieľom obuť sa. Pri radiátory sa nachádzali moje teplé snehule, ktoré sa doteraz sušili, z dôvodu padania tých malých čarovných vecí z neba. Našuchla som si ich na nohy otočila som sa s tým, že sa pôjdem pozrieť, či malý náhodou nezaspal.
„Bu!“ vyskočil na mňa, skoro som spadla na zadok. Zhlboka som dýchala, z dôvodu vyľakania sa ho a chytila som si čelo. Sadla som si na koberec chodby a predychávala som šok, ktorý som práve zažila.
„Idem ťa obliecť, choď popredu.“ Ukázala som na schody.
„Ale ja som už oblečený!“ dopol s nôžkou. Zodvihla som hlavu a premerala som si ho pohľadom. Naozaj je oblečený.
„Kto ťa obliekol?“ je mi jasné, že obliecť by sa sám nedokázal. Spýtala som sa len kvôli tomu, či bude klamať, že sa obliekol sám, alebo mi povie pravdu, že ho obliekol otec.
„Ocko!“ skríkol snáď na plné hrdlo. Usmiala som sa a postavila som sa zo zeme, aby som mu mohla dať vetrovku, šálik, rukavice a čiapku. Keď bol krpec už oblečený, nasledovala som ja. Hodila som na seba ružový kabátik, pre ktorý sa mi spolužiaci vždy smiali, vraj v ňom vyzerám ako barbie a na hlavu som si dala čiapku, ktorú zdobili brmbolce a dve mačacie uši. Som si istá, že v nej vyzerám ako debil, ale mne je jedno čo si kto o mne myslí.
„Daj mi ručičku.“ Natiahla som ruku ku Jasonovi a čakala som, pokiaľ vloží do mojej dlane tú jeho, viditeľne menšiu od mojej. Spolu sme vyšli z domu. Vo vrecku riflí som ešte nahmatala kľúče od domu, aby som ho mohla zamknúť.
„Ešte zamknem domček, dobre?“ prihovorila som sa k malému a pustila som mu ruku. Asi po tretí krát sa mi podarilo strčiť kľúčik do dverí a s dvoma pootočeniami, som dvere zamkla.
„A je to.“ Usmiala som sa a schmatla som znovu do dlane malého ruku. Zišli sme spolu dole schodmi, až na ulicu.
„Miley?“ pozrel sa na mňa Jason a hneď na to venoval svoju pozornosť vločkám padajúcim na zem.
„Áno?“ zasmiala som sa a stúpila som na sneh. Zastala som a nohu som zo šľapaje dala preč, aby som zistila, aký odtlačok zanechá moja snehula. Vôbec mi nevadí, že sa chovám ako dieťa.
„Prečo je trávička zelená?“ z malého otázky sršala zvedavosť. Jeho otázka mi prišla hrozne smiešna, na čo som doplatila. Na moju tvár pristála hŕstka snehu. Šla som malému odpovedať na jeho otázku, no niečí hlas ma prerušil.
„Ale, ale, Miley. Radšej si dávaj pozor na toho tvojho malého zmrda.“
Dúfam že sa páči. Snažila som sa. Len pre info, Miley sa volá teraz. Destiny sa bude volať potom, po zmene identity. Len aby ste chápali.
Komentáre a vote potešia. Ďakujem. Ľúbim vás.
10 vote, 5 komentov a pridám ďalšiu.
ČTEŠ
Two steps from hell.
FanfictionLáska začína tam, kde sme schopní prestať myslieť na seba a ochotní vykonať niečo pre druhého, čo nás niečo stojí.