Dvíhajúc z postele ležiace telo,
Duši zmorenej,
Rozprávať sa chcelo.
Posadil sa.
Nie silou svalov,
Ale silou chuti,
Chuti do života.
Pozrel na mňa s úsmevom,
Aký nikto iný nedá.
Posplietané hlásky slov,
Plynuli vo vetách.
A bolo mu neobyčajne jasne rozumieť.
Vieš. Mladosť bola krásna.
Ale ostarneš.
Ale.
Aj horšie bude a dobre bude.
...povedal a v jeho očiach sa okrem spomienok mihla aj láska, túžba po živote a odhodlanie bojovať si svoj boj s chorobou až do konca, nenechať jej svoju schránku prázdnu na pospas ničivým silám.
