Takže Moja prvá story v živote :) dúfam, že sa Vám to bude páčiť. Začiatok je taký nudný ale potupom času sa to zmení :) Príjemné čítanie :)
Sedím na posteli so slúchatkami v ušiach nevnímajúc okolitý svet pozastavujúc sa nad ilúziami v mojej hlave. Hudba na plné pecky mi rezonovala v ušiach, no ani tá ma nedokázala aspoň na chvíľku odtrhnúť z reality. Moje dumanie prerušil obrovský rachot z dola. Buchnutie dverí a zároveň krik mojich rodičov. Poslednú dobru naša rodina zaniká a upadá. Ja a brat, každý v inej izbe a mama s otcom, ak sa nehádajú tak nie sú spolu. Dala som si slúchatká dole z uší a započula som vrzgot parkiet pred dverami do mojej izby. Nervózne okolo dverí pobehoval môj brat Nick. Poslednú dobu sa chová veľmi zvláštne. Nikdy som ho takého nevidela. Stále niekam chodí a príde neskoro večer. Býva dosť často nervózny no vždy som s ním vychádzala dobre. Všetko sme si hovorili a boli sme ako najlepší kamaráti, no odkedy sme sa sem presťahovali moc sa už spolu nebavíme.
Započúvala som sa a sústreďovala som sa na všetky zvuky no počula som len vreštiacich rodičov a Nicka ako s niekým telefonuje. Moc dobre som to nepočula a keďže som zvedavá pricapila som sa na dvere a načúvala.
,,Ja viem, že som Vám to mal dať dávno ale....ach....kde mám toľko zobrať?“ Nick bol čoraz viac a viac naštvaný a bolo ho menej počuť tak som to riskla a pootočila kľučkou na dverách a trochu ich pootvorila. Lenže nepočula som len Nicka ale aj osobu s ktorou volal ako hovorí:
,,Ja ti na to seriem. Tvoje posraté výhovorky ma nezaujímajú. Tie prachy si nám mal dať už dávno!! Tvoj čas vypršal!! Toto si por..... ob...eš.. po...je?!“ Povedala osoba z druhej strany telefónu. No moc toho som nepočula pretože Nick sa vzďaľoval. Aj keď bola tá veta kľúčom od toho divného telefonátu viac sa už asi ani nedozviem. Neviem síce do čoho sa to Nick namočil no ťahať ho z toho nebudem a bolo mi to aj srdečne jedno. Keďže som nemala nič na práci rozhodla som sa, že sa pôjdem trochu prevetrať na čerstvý vzduch.
Vonku počuť len šuchotanie konárikov ktoré do seba narážajú pri nápore silného a chladného vetra. Nikde nebolo ani živej dušičky ani nič. Všade samé ticho. Prechádzala som sa počas mesačného svitu a sledovala, ako sa pomaly stmieva. Jemné snehové vločky padali z oblohy na zem a všade to vyzeralo ako v rozprávke.
Rozmýšľala som čo sa také stalo, že je všetko zlé a naopak. Že sa naši hádajú a s Nickom sa nebavíme. Čo sa vlastne stalo? A ako to vrátiť späť? Na tieto dve otázky, ktoré si pokladám dennodenne neviem nájsť odpoveď.
Celú dobu čo som bola vonku som mala pocit, akoby ma niekto sledoval. Nemala som z toho dobrý pocit a navyše to bolo dosť nepríjemné pretože nedávno tu zmizlo nejaké dievča a nemala by som byť vonku o takomto čase. Vybrala som sa teda domov no nepríjemný pocit sa stále stupňoval.
Nakoniec som prišla k parku a zastala pred ním. V tom čase tam býva veľa úchylov, mafiánov, feťákov. Môžu Vás uniesť, predať, znásilniť ale ja som z toho parku strach nemala a navyše som nemala iné východisko ako sa dostať domov. No bola to chyba ísť tam. Hneď prvý krok do toho parku a strach mi prešiel po chrbáte. Všade bolo ticho, záhadne, tajomne a môj pocit, že ma niekto sleduje sa strojnásobil. Moje oči behali po každej vetvičke po každom kamienku a moje uši vnímali to hrôzostrašné ticho a sem tam nejaký ten šumot, ktorý mne už naháňal hrôzu, že sú tam banditi. Žalúdok som si cítila niekde v krku a mala som chuť sa okamžite odtiaľ vypariť a objaviť sa doma vo svojej posteli. V ústach som prežúvala žuvačku a s rýchlym dychom si v hlave opakovala, že budem v poriadku. Zrazu sa ozvalo prasknutie vetvičky. Strhlo so mnou a v zápetí som hlasno preglgla a vydýchla. Môj teplý dych sa zmiešal so studeným vzduchom a vytvoril biely obláčik, ktorý sa postupne rozplynul. Mojim telom prešiel chlad a zároveň teplo. Ruky sa mi triasli od zimy a od strachu. Zavrela som oči, nadýchla sa a vykročila som v pred. Ruky som si založila do vreciek a tvárila sa neviditeľne. Nedalo mi to a tak som sa otočila a pozrela za seba a uvidela som, že niekto za mnou kráča. Bol vysoký, do tváre mu nebolo vidieť no podľa chôdze a všetkého ide o chalana. Trochu som pridala do kroku a jedným okom sa naňho pozrela. Zasvietila naňho jediná lampa v parku a videla som ako si potiahol z cigarety a vyfukuje dym. Díval sa na mňa no ten pohľad ma šiel prebodnúť. Začala som mierne utekať ale stále som sa pozerala za seba no zrazu tam nikto nebol. Zastala som a otočila som sa celým telom smerom k tomu chalanovi čo zmizol. Pozerala som okolo seba no nikde som ho nevidela.
Aj keď tam predtým bolo ticho no teraz som nepočula už ani ten šumot vetvičiek. Iba rýchly tlkot môjho vystrašeného srdca. Pomaly som otočila panvou a nakoniec, keď som otáčala hlavou urobila som krok dopredu. V tom sa mi pred hlavou objavila niekoho tvár no bola skutočná. Jeho hlava bola kúsok od tej mojej. Zrazu sa celým parkom ozval môj výkrik. Moje srdce sa rozbúchalo ako o závod.
,,Pšššššt. Ciara (Siara) to som ja Nick.“ Chytil mi ústa a pozrel sa na mňa, no moc som ho v tej tme nevidela.
,,Ach Nick.“Silno som ho objala ,,Ja som sa tak bála....a niekto ma navyše sledoval a .“
,,To je v poriadku Cia. Som tu, Domov si nechodila tak som ťa šiel hľadať. Bál som sa o teba.“ Povedal a odtrhol sa z môjho objatia. ,,Je neskoro. Musíme ísť.“ Povedal a potiahol ma za ruku.
Konečne sme prišli domov a ja som šla rovno hore do mojej izby, ľahla som si na posteľ a rozmýšľala o tom čo sa dialo v parku. Stále mám z toho husiu kožu po celom tele. Celá tá situácia bola akási divná. Sadla som si na posteľ a hlavu si položila do dlaní rúk.
Všade bolo ticho a pretože otec nebol doma a tak sa naši nehádali. Za chvíľku sa otvorili dvere do mojej izby. Zdvihla som zrak a vo dverách som uvidela Nicka s poľútostným výrazom. Vošiel dnu a sadol si ku mne na posteľ. Položil mi ruku na chrbát a opýtal sa:
,,Ciara, si v poriadku?“
,,Áno ale všetko to v parku bolo zvláštne. Celú dobu som mala pocit akoby ma niekto sledoval a potom sa tam objavil ten chalan a...ach..“ Znovu som sklopila zrak
,,Ciara ale to neznamená, že ťa museli sledovať. No myslím, že je podstatné, že sa ti nič nestalo.“
,,Asi máš pravdu. Ale ďakujem, že si sa o mňa bál a šiel si ma hľadať. Že ti na mne záleží.“
,,Neni zač, no nezabudni, že tu s tebou nebudem navždy aby som dával na teba pozor alebo ťa chránil. Ciara, raz nastane chvíľa, keď nebudem na blízku, aby som ti pomohol.“
,,Ja viem.“ Hlas sa mi chvel ešte z toho parku no zrazu všade nastalo znovu ticho a hneď na to hlasný výkrik zdola.
Takže hviezdičku komentík :DDDD Ďalšiu časť pridám možno dnes ak tu bude 20 reads 5 hviezdičiek či to je a 5 komentov :) Dúfam, že sa páčila
