"Nezavrela si dvere?" nechápavo sa ma opýtala mama.
"Nie..Určite som ich zavrela. Pamätám si na to." dostala som zo seba aspoň pár slov. Bola som šokovaná.Úplne som pri tom pohľade vytriezvela. Všimla som si, že máme na dverách vylomenú zámku...
Boli pootvorené. Mama sa ako prvá k dverám priblížila a opatrne ich otvorila. Vyzeralo to tak, že v byte nikto nebol. Kráčala som za mamou až kým sme sa nezastavili v kuchyni: všetken kuchynský riad bol rozbitý. Potraviny zo skriniek sa povaľovali na zemi. 'KDE JE HARDY?!' okamžite som odvrátila pohľad z kuchynskej dlážky a rozbehla sa do obývačky. "Hardy!Hardy!!!!" Hľadala som môjho psa pod kopou vyvráteného nábytku....Nebol tam.... Zamierila som do mojej izby, kde bol tiež vždy veľký neporiadok, no nikdy nie takýto. Vôbec som sa nevedela sústrediť. Ani som nevedela čo alebo koho hľadám. V tom strese som však uvidela niečo chlpaté na zemi.Zasvietila som lampu na nočnom stolíku. 'Preboha..To....To nemôže byť pravda. Nie!!..Kurva.Kurva. Kurva...To nie je on....' v duchu som si opakovala tieto slová. Môj malý psík ležal na maličkom koberci. Všetko by bolo v poriadku, keby vedľa neho neležal kuchynský nôž celý od krvi... Nemohla som tomu uveriť. Bol to ako zlý sen z ktorého sa nedá zobudiť. Celý môj posratý život je len zlý sen!
Pribehla som k nemu a so slzami na tvári som si prezerala jeho dobodané malé telíčko. Bol celý od krvi... Aj ja... "Čo sa preboha deje?!" z kuchyne pribehla mama a keď uvidela čo držím v ruke, od strachu zhíkla a rukami si zakryla oči. "čo teraz urobíme?" zmetene som sa opýtala a pozrela na uplaknú mamu. "Idem zavolať políciu" odpovedala rázne, čo som od nej vôbec nečakala. Zobrala telefón a vytočila číslo na políciu. Ako vždy mali veľa otázok...Ale povedali, že sem niekoho pošlú.... Zatiaľ sme si sadli do kuchyne za stôl a čakali na políciu keď to tu prídu objasniť. Každá sme v ruke držali vreckovku. Neplakali sme z toho, že nás niekto vykradol...skôr z toho, čo tí hajzli urobili s mojim psom....Bolo to desivé.. Nechápala som..ničomu...
Konečne prišla polícia a začali prehľadávať a obzerať si byt. Opýtali sa pár otázok mamy a potom akoby zaistili stopy alebo čo to vlastne robili. "Neviete kto by to mohol byť?" opýtal sa jeden z policajtov. "Neviem." odpovedala som. Na tvári som mala roztečenú riasenku. "Nemáte nejakých nepriateľov?" pokračoval. "Nie... Žiadnych.... Teda neviem o nikom." pozorne ma počúval a zapisoval si moju výpoveď do nejakého zápisnika. Potom podišiel k mame a o niečom sa začali rozprávať. "Bohužiaľ nikde sme nenašli žiadne stopy ani odtlačky prstov. Museli to byť pravdepodobne profesionáli.Je nám to ľúto.." zachytila som len tieto slová..
Asi o hodinu odišli a my sme sa pustili do upratovania. Trvalo to asi 4 hodiny kým sme všetko dali doporiadku. Nábytok sme dali do pôvodného stavu a utretli podlahy. Niektoré časti nábytka boli poškodené. Najviac si to odniesla zámka na vchodových dverách. Mama išla okamžite zavolať babke či by sme u nej nemohli aspoň na noc prespať kým sa nám nevymení zámka. Ja som popri tom psíka zabaleného v uteráku vložila do krabice a dala na balkón. Mama jej všetko dopodrobna vysvetlila a z maminých odpovedí som usúdila, že babka nám ponúkla, aby sme sa u nej zdržali dlhšie keby sa náhodou ten vlamač vrátil. "zbaľ si veci!" povedala a položila telefón na stôl. Ja som ju poslúchla a do tašky som si zbalila nejaké oblečenie. "Vieš čo je zvláštne?- mama ma zaskočila otázkou "Že ten zlodej, alebo zlodeji... nič neukradli." pokračovala opierajúc sa o zárubňu. "hmm" nevedela som čo k tomu mám povedať. Nechcela som o tom rozmýšľať. Chcela som sa len dobre vyspať.... Zobrali sme všetky vzácne veci a dvere sa pokúsili nejako zavreť. Aj keď mama pila, nastúpili sme do auta a previezli sa k babke kde sme aj prespali.
11.MÁJA, NEDEĽA 12:34
"Hneď zajtra pôjdem kúpiť novú zámku. Neviem či je dneska niečo otvorené.." prikívla som zatiaľ čo babka začala nosiť teplý obed na stôl. "Nemôžem stále tomu uveriť čo sa vám včera stalo. Prečo práve vám.."dodala babka a sadla si k nám.
Po obede som si dala horúcu sprchu. Snažila som sa vôbec nemyslieť na včerajšok, ale vedela som,že dnes musím ísť niekde zakopať môjho mŕtveho psa, ktorý ležal stuhnutý na balkóne celý od krvi. Mrazil ma ten pohľad..Naskakovali mi zimomriavky keď som nato pomyslela. Bola som nešťastná, ale už som nemala silu plakať. O pár minút som vyliezla z vane a obliekla som si džínsy s voľným tričkom. Vrátila som sa naspäť do obývačky kde sedela babka s mamou. "Ideme?" povedala som skleslým hlasom. Mama dopila načatú kávu. Obliekla si čierny kabát a rozlúčila sa s babkou. Nasadli sme do auta a išli domov.
Nič sa nezmenilo. Všetko bolo také isté ako včera. Z balkóna som zobrala krabicu a mama nejaké náradie z pivnice. Zamierili sme si to do neďalekej hory a našli vhodné miestečko na vykopanie jamy. Neďaleko od nás pod jedným smrekom bola menšia rovinka. Miesto ako stvorené na to. Mama začala kopať menšiu jamu a ja som jej s tým pomohla. Bol to pocit akoby ste pochovávali vlastné dieťa. Krabicu sme vložili do jamy a začali ju zahrabávať hlinou. Okolo sme poukladali menšie kamienky a nejaké natrhané kvety. Chvíľu sme tam pobudli... Mama vyronila slzu...Ja nie...
O 15 minút sme sa vrátili domov. "Choď prosím ťa do schránky. Ja idem privolať výťah." povedala a mama a do ruky mi podala kľúč. Odomkla som schránku. Bolo tam pár letákov. Nič moc. Ako vždy. Keď som sa začala prehrabávať pomedzi letáky, našla som tam nejaký paprierik. Otvorila som ho a začala čítať.........
