Chcem opäť chodiť

1. kapitola

,,May, May, počuješ ma?" opýtala sa ma Zoe so smiechom. ,,Hej, jasné." poviem a usmejem sa na ňu. Nestáva sa často že by som je nepočúvala. V mojom živote na to nie je čas. Som najpopulárnejšia baba na škole. Roztlieskavačka. Perfektný chalan, športovec. Najlepšia kamarátka na svete. Čo by sa mohlo stať? Príde k nám môj chlapec. ,,Ahoj kráska." povie a dá mi pusu na líce. ,,Ahoj Daniel." pozdraví sa s ním Zoe. Potom so Zoe začneme niečo rozoberať. Prisadne si k nám Beatrice. Moja druhá kamoška. ,,Hej, baby. Mám nové tenisky. Adidas." pochváli sa. ,,Sú úžasné!" zapištím. ,,Hej...Sú.....Super." povie Zoe. Nikdy moc nebola do módy a tak. Skôr bola väčšinou dosť utiahnutá.

Po škole ideme so Zoe na kávu. Dám si Latte a ona Cappuccino. ,,Vieš, chcela som s tebou o niečom hovoriť." začne. ,,O čo ide?" opýtam sa pri pití mojej kávy. ,,Idem do Paríža. Konečne som dosť našetrila." ,,To je úžasné!" poviem a objímem ju. ,,Som rada že si rada. Dáva to zmysel?" poviem so smiechom. ,,Áno."

Odchádza. Nedokážem si predstaviť ako to bez nej prežijem. Budem musieť. ,,Budeš mi chýbať." vrhne sa mi okolo krku. ,,Aj ty mne." už začínam plakať. Nakoniec plačeme obe. Vojde do taxíku a zamáva mi. Do Paríža by mala prísť ešte dnes v noci. Zajtra sa mi ozve.

Ďalší deň

Zobudím sa na zvuky z mobilu. ,,Mám budík na sobotu?" pýtam sa sama seba. Zoberiem si mobil. Zoe. Takže predsa. ,,Haló?" ozvem sa. ,,Ahoj, May. Ako sa máš?" ,,To nech ťa nezaujíma. Ja chcem vedieť všetko o tebe." poviem natešená. ,,Je to tu úplne úžasné. Práve sa blížim k Eiffelovke a..." stíchne. ,,A?" Z mobilu sa ozve krik a streľba. ,,Zoe?!" pýtam sa vystrašene. Sirény. Krik priberá na sile. Všade sú výstrely a výbuchy. ,,ZOE!" už do telefónu kričím. Počujem Zoein krik. Výstrel. Ticho.

Chvíľu som ako v tranze. Potom sa spamätám a vytočím jej číslo. Zvoní ale nikdo nezdvíha. Rýchlo zbehnem do obývačky a zapnem telku. ,,Čo sa deje, zlatko?" pýta sa mama. Vidí hrôzu v mojich očiach. ,,May? Deje sa niečo?" vyzerá vystrašene. Telka nabehne. Rýchlo prepnem na správy. Z telky sa ozve hlas: ,,Paríž bol napadnutý teroristami. Zomrelo 39 ľudí a 13 je vážne poranených. Napadnutie sa stalo pod Eiffelovkou. Mená mŕtvych: Alan Black, Dave Perry,......Zoe Goldensteinová,.....". Do očí mi vbehnú slzy. Podlamia sa mi kolená a ja spadnem na zem. Teraz už nekontroľovateľne plačem. Moja mama už pri mne stojí a objíma ma. Úplne sa zosypem.

Zobudím sa. Pozriem sa na svoju izbu. Steny, stôl,...Všetko mi ju pripomína. Jej rodina povedala že pohreb bude v pondelok. Myslím že môj život už nemá cenu. Mohla by som ísť zajtra do školy, ale načo? Mohla by som ísť na tréning, ale načo? Nemá to zmysel..... Bez nej nie.

Sister E