Chcem opäť chodiť

3. kapitola

Prvé čo som po prebudení uvidela bolo svetlo. ,,Som mŕtva?" opýtala som sa. Začula som plač. Zrak sa mi začal zaostrovať. Rozoznala som že svetlo vychádza z lampy nádoby mnou. ,,Nie, nie si mŕtva. Našťastie. Alebo možno nanešťastie." ,,Čo? Nechápem." Niekto ma chytil za ruku. ,,Pochopíš." povedal hlas mojej mamy. ,,Mami? Kde si?" opýtala som sa a rozhliadala okolo seba. Stále som nevedela dobre zaostriť. ,,Tu." Nejaká ruka mi otočila hlavu na miesto kde mala stať moja mama. Zažmurkala som a pretrel si oči rukami. ,,Mami!" skríkla som, keď sa mi zrak zaostril. ,,Tak to by sme mali." povedal neznámy hlas. Otočila som sa k nemu. Mal biely plášť a rukavice. ,,Som doktor Peterson. Dobre si ma zapamätaj, budeme sa teraz stretávať veľmi často." ,,Prečo? Čo sa stalo?" opýtam sa zmätene. ,,Mala si haváriu." povie mama s plačom. ,,Veď neviem a nemôžem riadiť auto." povie začudovane. ,,Nie ty. Išla si cez cestu a niekto do teba vrazil." povie doktor smutne. ,,Aha. Ale, čo sa mi vlastne stalo? Veď som úplne v poriadku." poviem a úsmevom. Chcem sa posadiť, pretože to ležanie mi vadí. No nemôžem. Necítim si nohy. Nemôžem s nimi hýbať. ,,Čo mám s nohami?!" opýtam sa šokovane. ,,No, nemáš ich." Šokovanie v mojich očiach mu povedali že má pokračovať. ,,Teda máš." Vydýchla som si. ,,Ale nemôžeš chodiť. Pri správnej liečbe možno o také štyri roky najskôr. Aj to je veľmi nepravdepodobné. Väčšina ľudí zostala na vozíčku do konca života." povie. ,,Čiže som invalid?" opýtam sa šokovane. Len prikývne. Možno by som sa aj rozplakala, ale som príliš šokovaná. Neviem prejaviť nijakú emóciu. Zato moja mama sa rozplače. A plače veľmi dlho.

Do mojej izby v nemocnici príde nejaká pani a na rukách má čisté nemocničné oblečenie. ,,Ahoj. Ty si May, však?" opýta sa. Len prikývnem hlavou. ,,Ja som Sasha. Sestrička. Mám ťa nastarosť. Keby si niečo potrebovala stačí len zakričať. Sedím tam. Inak sem budem chodiť každé dve hodiny, nosiť ti jedlo a starať sa o to aby si sa nenudila. Teda, ak sa to dá." povie s úsmevom. Keď to dopovie snažím sa spracovať všetky informácie ktoré mi povedala, no zapamätám si asi len polovicu. ,,Priniesla som ti nové veci. Ak chceš, pomôžem ti si ich obliecť." povie s úsmevom.

,,Večera je tu!" povie Sasha a v rukách má tácku s jedlom. ,,Vďaka." poviem s jemným úsmevom. ,,No vidíš, už sa usmievaš. To je dobrý začiatok." hovorí zatiaľ čo mi rozkladá stolček, na ktorý následne položí moju večeru. ,,Aký si mala deň?" opýtam sa jej. ,,Celkom dobrý. Mala som pár pacientov ktorý boli protivný, ale inak v pohode. Chceš si pozrieť nejaký film?" opýta sa. ,,Áno! Umieram túžbou si niečo pozrieť." poviem s plnými ústami. ,,Umieraš skôr hladom, ty pažravec." povie so smiechom.

,,Nechápem to." poviem keď sa skončí film. ,,Bola to rozprávka. Tú by pochopilo i malé dieťa." pozrie na mňa Sasha. ,,Nie to. Nedokážem pochopiť prečo sa ku mne správaš ako k seberovnému." ,,Lebo si. Čo tam po tom že budeš musieť sedieť na vozíčku." ,,Pripomínaš mi Zoe. Moju kamarátku. Tiež bola taká milá ako ty." poviem. ,,Ďakujem." povie a trochu sa začervená. ,,A teraz už spi. Ráno máš nejaké vyšetrenia." povie a natrasie mi vankúš. ,,Dobrú noc." poviem potichu. ,,Dobrú." Zhasne svetlá a odíde.

Sister E