DO KONCA

-1-

"Poslednýkrát čo sa pozerám na toto strašné miesto," mohla som si to síce povedať v duchu, len tak, pošepky samej sebe, no myslím že stojí za to aby som akýkoľvek názor o tejto budove vyslovila nahlas. Aby každý počul ako som sa mala. Nikdy to nepochopia. Tí, ktorí tu nikdy neboli. Tí ktorí chodia len tak okolo. Bež povšimnutia.
Mala som šesť.
 Šesť rokov, keď ma tu mama odniesla. Stála som pri dverách a pozerala na ňu ako hádže moje veci do ruksaka. Nebolo ich veľa, ale dala tam všetko. Všetko čo vtedy patrilo mne. Bola nervózna. Doteraz si pamätám jej výraz tváre. Snažila sa usmievať. Vraj všetko bude v poriadku. Pritom, keď som sa jej pozrela do očí, videla som bolesť, nevedomosť lepšieho riešenia, nepoznanie východiska. Potom si len trasúcimi rukami vyložila plecniak na rameno, vytiahla z postieľky Adalyn, chytila ma za ruku a svižným tempom sme sa vydali do auta. Nepamätám si ako dlho sme cestovali. Po dlhšom čase som zaspala. Vedela som že sa bude diať niečo zlé no nikdy ma nenapadlo že toto bude deň, kedy poslednýkrát uvidím moju mamu. Odtrhla ma od vlastných súrodencov. 

Bolo nás šesť. Pracovala mama, pracoval aj otec. Nikdy som nepochopila prečo nás tu mama odviezla. Zazlievam jej to a zazlievať jej to aj budem. Navždy. Nemuselo to dopadnúť zle. Nie takto.
Adalyn bola maličká. Mala sotva dva mesiace. Nepamätá si mamu, otca ani svojich súrodencoch. Spočiatku bola Adalyn na opačnej budove ako ja. Potom však ako dosiahla tri roky, mohli sme spávať spolu v jednej izbe s ďalšími dievčatami. Vždy keď vychovávateľka zhasla, bežala si Adalyn ľahnúť ku mne. Spávali sme takto takmer stále. A i keď sme nemali rodičov mali sme seba. Ja ju a ona zasa mňa. Nikdy som nemala vlastnú izbu. Bolo nás tam šestnásť. Šestnásť spiacich dievčatok v jednej izbe.
A tak, vždy keď som zatvorila oči, predstavovala som si ako raz jednu budem mať. Jej farby sa menili. Keď som bola menšia chcela som aby bola rúžová, potom červená, neskôr aby boli všade poníky a teraz? Teraz chcem aby som hlavne nejakú mala. A nie len jednu. Vždy budem spať v inej.

A tak, ako tu stojím a premietam si celý priebeh dvanástich rokov, som rada že idem konečne preč. Je pravda že som vždy mala čo jesť, mala som sa s kým hrať, mala som čo na seba, ale vyrastať bez lásky.. to nikomu neprajem. Pobalila som si veci ktoré sa časom stali moje. Mám osemnásť rokov. To znamená že môžem odísť. Počula som že v priebehu dvoch rokov sa o mňa budú ešte zaujímať. Nechcem mať s nimi však už nič spoločné. Radšej sa budem kryť. 
"Ale neboj Adelyn, raz po teba prídem. A budeme mať izbu len samé dve. Len ty a ja."