Ahojte, chcela by som sa s vami podeliť, vlastne ani poriadne neviem o čo. Tiež poznáte ten pocit ,keď vám na duši sídli veľká sopka smútku a žiaľu, ktorá môže hocikedy vybuchnúť? Keď sa podľa iných za pár hodín zmeníte na úplne inú osobu? Keď začnete zrazu všetkým vadiť a tí,ktorých ste pokladali za priateľov bez slova odídu? Keď sa na vás vykašle celá vaša rodina, vaši kamaráti a dokonca aj váš priateľ o ktorom ste si mysleli, že s vami ostane aj v zlom aj v dobrom a vždy pri vás bude stáť a podporovať vás? Keď už môžete len spomínať na všetky tie krásne chvíle,ktoré ste doposiaľ zažili? Tiež poznáte ten pocit, keď sa sami nespoznávate? Keď vás prestáva všetko baviť. Nemáte záujem o kamarátov, o chodenie von, o lásku, o smútok ,o jedlo, o pitie, o knihy a Bohvie o čo ešte? Keď vás čaká niečo dôležité, ale vy ani neviete či to vlastne chcete dokázať? Lebo nemáte pre koho? Keď už nemáte viac síl, keď ste na všetko sama a začínate si uvedomovať, že život nie je prechádzka po rúžovom raji. Každú noc vám z oka utekajú slzy a vy ich neviete nijako pochytať. Ten pocit, že sa nemáte komu poriadne zdôveriť je hrozný. Asi preto si svoje pocity vylievam práve takto. Toto trápenie neželám ani môjmu najväčšiemu nepriateľovi. Je to neznesiteľné. No v hlave si vždy musím opakovať, že sa nemôžem vzdať, nie bez boja. Ak do toho máte ešte nejaké zdravotné problémy alebo nezhody v rodine,je to strašne unavujúce. A viete ,čo je na tom všetkom najhoršie? To,že nikomu nedokážete vysvetliť ako vám v skutočnosti je. Nikomu proste nedokážete vysvetliť,že ste sa nezmenili a ,že sa nehráte na niečo ,čo nieste. Nikto vás nepochopí. Pretože vaša šťastná stránka je preč. Sopka vybuchla. Je koniec.
