Doposiaľ neobjavené (Yaoi)

III.

Ten song ma neskutočne rozosmial xd Musela som :3 Užite si kapču.

„Kam to ideme, Mitsuru?" praskal som nedočkavosťou. Vybrali sme sa trošku hlbšie do lesa, ale keďže som s ním, nemám obavy. „Určite chceš spoznať aj niekoho nového a nie sa stále zahadzovať s kopou nudy, ako som ja. Ideme za jednou mojou kamarátkou z detstva. Ale musím ťa upozorniť. Niekedy sa chová ako blázon." povedal v rýchlosti a ďalej už ani necekol. Prešli sme cez kamennú cestičku až k potoku, cez ktorý sme sa dostali vďaka plochým kameňom usporiadaným pekne za sebou. Každú chvíľu sme prešli popri tōrō. Je ich tu vážne veľa. Rozmýšľam, aké by to bolo, prejsť sa tu v noci, keď cestu budú osvetľovať iba teplé plamene zapálené v nich. Čo by na to povedala Kanako? Spravili by sme si romantickú chvíľku~ Avšak, ona by sem nestrčila ani nos. Keby som jej povedal, že mám v pláne sem ísť, respektíve že už sem chodím, držala by sa ma ako kliešť. To by nebola žiadna novinka, ale v tomto prípade by mi nedovolila nikam ísť bez jej dozoru. Niekedy zachádza do extrémov, ale stále ju mám kvôli niečomu rád. Milujem ju (fuuuuj! Tvoj ‚milostný' vzťah s tou čurvou ti zhodím ako domček z karát, Naoki!).

„Mitsuru. Zdá sa mi to, alebo cítim človeka?" z rozjímania ma vytrhol hlboký hlas patriaci asi trojmetrovému yōkaiovi, ktorý sa zjavil z ničoho nič pred nami. Jeho telo sa podobalo žabe, celé sfarbené do žltej a v oblasti, kde by mala byť tvár, mal masku s dvomi čiernymi bodkami znázorňujúce oči a rôzne červené vzory okolo. Woohou. Myslel som si, že ayakashi sú väčšinou v pomerne ľudskej podobe. Evidentne som sa dosť mýlil. Toto bude ešte zaujímavé.

„Nezdá. Naozaj sem prišiel človek." Mitsuru sa poposunul trošku doprava, aby mala žaba na mňa dobrý výhľad. „Wooah, takú veľkú žabu som nikdy v živote nevidel!" žiarili mi očká a pusu som mal neslušne otvorenú, že som sa obával, aby mi tam nevletela mucha.

„Čože?! Ja nie som nejaká žaba! Mitsuru, môžem ho zjesť?" osopene si dupol nohou, a kde-tam sa mu žltá farba tela sfarbila mierne dočervena.

„Nie Kaeru. On to tak nemyslel," povedal chladne a chytil ma okolo pliec, „ideme spolu za Shikou, nepridáš sa?" Dusil som v sebe smiech. Hovorí, že nie je žaba, pritom sa tak volá.

„Rád by som, ale nemôžem. Človeče, dávaj si na tohto tu pozor a chovaj sa slušne. Ešte sa uvidíme." vysypal zo seba a so skákaním od nás odišiel. Mal som pocit, že čoskoro skončím ležať na zemi ako sa tá zem otriasala. „Takže Shika? Ona je nejaký jeleň či čo?" vyzvedal som a naďalej sa po ceste kochal okolím (Shika by mal byť po japonsky jeleň, len tak pre info^). „Nie tak úplne. Uvidíš sám." Celú cestu bolo ticho, pokiaľ sme neprišli k trom dreveniciam. Boli rozostavané do oblúka a pred nimi sa v strede nachádzalo väčšie ohnisko, okolo ktorého sa naháňali s palicou dve deti podobné človeku, avšak z hlavy im trčali parohy, ako jeleňovi a po tele mali nakreslené rôzne vzory farbou istou, ako ich žiarivé oči. Pri každej drevenici stáli aspoň dvaja dospelí ayakashi s parohmi a vzormi na tele tak isto ako deti, baviaci sa medzi sebou. Až na jedno dievča, ktoré si vyrezávalo niečo do dreva.

„Mitsuru-sama! Povedzte, čo to je za divný pach čo ide spoza vás?" so smiechom sa prirútili deti a ťahali Mitsura za kimono. Také rozkošné.

„To je človek. Naoki." rozstrapatil im vlasy. Dve malé hlavičky vykukli spoza jeho bokov a vyjavene si ma obzerali. „Človek? Ako ten z dediny? To je super!" pre zmenu začali ťahať moje oblečenie, všemožne si ma obzerať a točiť sa okolo mňa. Nemohol som sa nesmiať. Pohľad som na sekundu premiestnil na usmievajúceho sa Mitsuriho. Ako náhle zbadal, že sa na neho pozerám, uhol pohľadom a usmievať sa prestal. Hanbí sa prejavovať emócie?