Join us

2. časť

S ľahkosťou som sa zasmial a papier v mojej ruke som dokrčil a odhodil ho preč. Síce nechápem, čo to malo znamenať, ale je mi to jedno. Pokrčil som plecami a pozrel som sa na Josha.

"Myslíš, že by sme mohli?" zvedavo sa spýtal, zatiaľ čo sme vstúpili do školy.

"Čo akože?" nadvihol som obočie a zabočil som na chodbu, na ktorej sa nachádzala moja skrinka.

"Pridať sa?" neodbytne sa pýtal ďalej a kráčal popri mne. V tom momente som sa naňho vyjavene pozrel a dúfal som, že si robí srandu. Vždy som vedel, že nie je normálny ale že to zájde až takto ďaleko, to som fakt netušil.

"Nechcem ťa nijako uraziť kamoš, ale ty si riadny kokot. Tak za prvé," vztýčil som ukazovák "ani nevieš čo za pičovinu to je. Že vraj 'pridaj sa k nám'," naznačil som vo vzduchu úvodzovky "a za druhé," vztýčil som ďalší prst "aj keby do toho ideš, so mnou nepočítaj." odpovedal som rázne a tým som ukončil svoj menší monológ.

Josh nado mnou prekrútil očami. Áno, prekrúcanie očami je naša obľúbená činnosť. "Nate je suchár, Nate si nikdy nevie užiť zábavu, nebuď ako Nate."

"Josh sa chce pridať k nejakej skupine o ktorej nič nevie, Josh je debil, nebuď ako Josh." vrátil som mu to naspäť a keby pohľad zabíjal, on by bol už dávno mŕtvy.

Keďže sme sa nikam neponáhľali, pri mojej skrinke sme sa ocitli až teraz. Lenivo som k nej podišiel, zadal som kód a tým som skrinku otvoril. Vzal som si potrebné knihy a skrinku som uzavrel. Keď som videl, že Josh sa v tej svojej ešte stále hrabe, začal som nervózne dupkať s nohou. Je to môj zlozvyk. Inak povedané, som strašne nervózny človek.

Zrazu som započul zabuchnutie skrinky a zodvihol som pohľad. Otočil som sa na päte a začal som kráčať späť dlhou chodbou.

"Idem do toho," prehovoril Josh hneď ako ma dobehol. Hodil som naňho neveriacky pohľad, no pokrútil som hlavou. Síce je môj kamoš ale nie je moje decko, nech si robí čo chce.

"Potom keď ti bude horieť za zadkom, opovážiš sa mi niečo povedať. Ja som ťa varoval a vravím, že z toho nemám dobrý pocit." popravil som si knihy v ruke.

Zas a znova prekrútil očami a prikývol na znak, že chápe. Vedel, že to myslím vážne.

"Prvú mám chémiu s tou starou korytnačkou," prehovoril som do trápneho ticha ktoré nastalo a zastavil som uprostred akejsi križovatky z chodieb, tu sa naše cesty delily. Nechcel som sa už ďalej vracať k tej Joshovej skupine, ku ktorej sa chce pridať.

"Ja mám matiku," uškrnul sa, veľmi dobre som vedel na čo myslí.

"Nezabudni zas celú hodinu pohľadom vyzliekať Brooklyn. Som si istý, že Kieran bude rád," neodpustil som si ironickú poznámku. Irónia, to je moje zlatíčko. Iróniou sa dá vyjadriť všetko. No viete čo je lepšie ako irónia? Sarkazmus.

Udrel ma do pleca, urobili sme zase náš divný pozdrav s rukami a každý šiel svojou cestou. Skontroloval som hodinky a po zistení, že meškám už dobrých desať minút som začal nadávať a prísaham, že som vymyslel aj pár nových nadávok.

Keď som sa ocitol pred učebňou chémie, bez zaklopania som vošiel.

"Ale, ale. Koho to tu máme? Pán Miller, meškáte už desať minút," po triede sa rozoznel hlas tej starej korytnačky, teda aby som bol slušný, pani Skinnerovej, prezývanej Skinnerka.

Bez slova som si sadol na svoje miesto, spustil som sa dolu po stoličke a natiahol som si nohy. Dokonalá pozícia pre spánok.

"A ospravedlnenie?" Skinnerka nedala pokoj, nevzdávala to. Bavilo ma, ako sa snažila. A tá jej sladká naivnosť...

Naďalej som bol ticho. Z vrecka som si vybral mobil aj slúchadlá a hľadajte čo? Správne, pustil som si hudbu. Nechcel som viac počúvať jej otravný hlas, mal som ho plné zuby. Tak otravný a nechutný hlas ako má ona, nemá nikto. Každým slovom vám rozožieral ušné bubienky ako nejaká kyselina.

"Píšem Vám poznámku pán Miller!" zrazu skríkla na celú triedu, že som to počul aj cez hlasnú hudbu ktorá mi hrala v ušiach.

"Poznámka za nerešpektovanie vyučujúceho a za používanie mobilného telefónu na hodine, a my ostatní môžme pokračovať ďalej," bolo posledné, čo som počul. Ďalšie kecy o chémii som nevnímal. Namiesto toho som pozeral na lavicu, na ktorej bolo vyrytých niekoľko mien, pár odkazov, telefónne čísla no hlavne náš dátum. Dátum, kedy sme sa dali s Kylie dokopy.

Ten deň si pamätám akoby to bolo včera. Ani neverím, že už to budú štyri roky. Som vďačný za to že ju mám. Usmial som sa. To mi pripomenulo, že by som mohol skontrolovať, ako sa má.

Odomkol som si mobil, klikol som na ikonku Správy a napísal som Kylie smsku s obsahom: 'Ako sa má moja princezná? <3'. V tom do mňa niekto hodil nejaký pokrčený papier. Keď som ho vyrovnal, zistil som, že je to znovu to trápne 'Pridaj sa k nám'.

Otočil som sa za seba, že kto by to mohol byť, keďže som sedel pomerne vpredu, v druhej lavici. Všetci sa tvárili zaujato, akoby všetci počúvali Skinnerku.

"Choďte s tým do čerta," zamrmlal som si popod nos, papier som naspäť skrčil a odhodil som ho za seba. Medzi tým mi prišla smska od Ky: 'Zatiaľ ako tak dobre a ty miláčik? <3'
Rýchlo som odpísal, že fajn, že trpím na Skinnerkinej nudnej hodine, že mi stihla napísať poznámku, že si želám aby sa rýchlo uzdravila a že mi veľmi chýba. Samozrejme, že som za to všetko dodal srdiečko, veď ako inak.

Potom som si ľahol na lavicu. Hlavu som si podoprel rukou a pomaly som zaspával pri jednej z pesničiek od Nirvany, keď v tom zazvonilo. Nečakane sa hneď všetci vyrútili z triedy von. Ja som si v kľude vybral z uší slúchadlá, zmotal som ich, vypol som na mobile hudbu a hodil som mobil do vačku. Hneď na to som sa postavil z lavice, vzal som si knihy ktoré so sebou budem teraz vláčiť celý deň, no ani raz za ten deň ani jednu z nich neotvorím a vybral som sa aj ja von z triedy.

"Dovidenia pán Miller," uštipačne prehovorila Skinnerka, ktorá stále sedela za katedrou a opravovala nejaké písomky. Jednoducho som mávol rukou a vyšiel som von z triedy.

Zrazu ma niekto schytil pod krk, pritlačil ma o najbližšiu stenu, pozrel mi do očí a pár centimetrov pred mojou tvárou zreteľne zašepkal: "Musíš sa k nám pridať."

Časť venujem EllaStylesTomlinson <3