Join us

3. časť

Z pohľadu Kylie:

Bola som asi najšťastnejšie dievča na tejto planéte zvanej Zem a možno aj v celom celučičkom vesmíre.
V skutočnosti som nebola chorá, bola som tak trochu.. tehotná.

Ale oznámiť mu to cez telefón? Nie som ako dievčatá, ktoré sa rozchádzajú cez hovor alebo dokonca cez smsky. Nie. Chcela som mu to povedať osobne. Chcela som sa mu pozrieť do očí a povedať: "Čoskoro budeme traja, milujem ťa." Chcela som vidieť jeho reakciu, ktorá bude (aspoň v to dúfam) pozitívna. Ale prečo by nemala byť? Viem, že nemá srdce z kameňa.

"Nemám ti niečo priniesť? Čaj, alebo niečo?" starostlivo sa ma spýtal otec, ktorý o tomto celom ešte nevedel. Stále bol v tom, že som chorá. A ja som sa mu to chystala čoskoro povedať a vyjsť s pravdou von.

"Nie oci, ďakujem." vďačne som sa naňho usmiala a pomrvila som sa na gauči, na ktorom som ležala pričom som bola zakrytá dekou a pozerala som Spongeboba. Zabíjala som tak čas, kým som čakala na Natea. Ja som večné dieťa, nemyslím si, že niekedy z tohto vyrastiem. Ale tak kto by vyrástol z rozprávok?

Aj napriek tomu, že gauč bol dostatočne veľký, skrčila som nohy aby som otcovi uvoľnila miesto, keďže sa chystal že si sadne. Zrazu som pocítila, ako ma potľapkal po nohách a keď som odrthla zrak od telky a pozrela naňho, usmial sa.

"A ako sa cítiš?" zvedavo sa spýtal. Aj keď bol niekedy až prehnane starostlivý, nikdy mi to nevadilo. Bola som rada, že aspoň niekomu na mne naozaj záleží. A vlastne, s otcom sme mali vždy dobrý vzťah.

"Dobre tati, ďakujem. A ty? Nemal si byť v práci?" zamyslela som sa po tom, čo som skontrolovala hodiny zavesené asi meter nad telkou.

"Mal, ale vzal som si kvôli tebe voľno." prehodil, akoby o nič nešlo.

"Ale oci-" snažila som sa mu už niekoľký krát vysvetliť, že nie som malé dieťa, kvôli ktorému si musí brať voľno, aby sa o ňo postaral, no rázne ma prerušil.

"O tomto sme sa už bavili a nemienim ťa tu nechať samú niekoľko hodín, keď sa cítiš pod psa." namietal.

"O tretej by prišiel Nate, nebola by som tu sama..." prehovorila som naňho so značnou ľútosťou v hlase.

"Dovtedy by sa ti mohlo čokoľvek stať. Mám už iba teba, nemienim o teba prísť tak, ako som prišiel o Kate." a zase to tu bolo, zase sme sa bavili o mame.

"Oci..." do očí sa mi tlačili slzy, no snažila som sa ich rýchlo zahnať. Otec si to pravdepodobne všimol a tak iba ticho pošepkal 'shh, to je v poriadku' postavil sa, vlepil mi pusu do vlasov a odišiel. Dobre vedel, že som bola až prehnane citlivá pokiaľ šlo o túto tému.

V tom, akoby naschvál zazvonil môj mobil, ktorý som mala doteraz položený na konkurenčnom stolíku ktorý sa nachádzal hneď vedľa gauča. Daisy bolo meno, ktoré svietilo na displeji. Rýchlosťou blesku som si chrbtom ruky utrela slzy, ktoré mi stekali po lícach a prijala som hovor.

"Ahoj!" snažila som sa hovoriť tak, aby nebolo počuť že som plakala.

"Ahoj Ky.." prehovorila bez akéhokoľvek náznaku emócií a ja som hneď vedela, že niečo nie je v poriadku.

"Daisy? Čo sa deje?" so zatajeným dychom a s obavami som čakala na odpoveď.

"Pozri, nie som rada, že ti to musím oznámiť práve ja, no ide o Natea.." automaticky sa mi v hlave premietli tie najhoršie scenáre, aké ste si iba vedeli predstaviť.

"Čo s ním je?! Je v poriadku?! Čo sa mu stalo?!" kričala som do telefónu a prudko som sa posadila na gauči, z čoho ma zabolelo na hrudi, no to bolo teraz to najmenej čo ma trápilo. Bola som tak hlučná, že do obývačky vbehol otec a vyjavene na mňa pozeral.

"Ide o to, že..." smutne si povzdychla "že som ho videla s inou. A ťažko sa mi to hovorí ale... bozkávali sa. Je mi to ľúto Ky..." bola ticho a ja som bola ticho tiež. Srdce mi pukalo na milión drobných kúskov a už teraz som vedela, že už nikdy viac to nebude v poriadku. Bola to neznesiteľná bolesť a jediné, na čo som sa zmohla bolo sedieť na gauči, absolútne bez slov. Bála som sa čo i len niečo povedať, pretože by sa mi zlomil hlas a v zlomku sekundy by som sa rozplakala.

"Ky, si v poriad-" zrušila som hovor, čím som ju prerušila v strede tej najhlúpejšej otázky, akú mi mohla práve položiť. Vedela, že nie som v poriadku. No aj napriek tomu sa to spýtala.

"Kylie?" ticho prehovoril otec do ticha, akoby sa bál, že ak zvýši hlas, bude to ešte horšie. No toto už horšie byť nemohlo.

"Toto nie je fér!" hodila som mobil o gauč a v sekunde som sa rozplakala. Jediné, čo som cítila bola neznesiteľná bolesť na srdci a hneď na to, ako ma otec objíma.

"Bude to dobré, zlatíčko. Nech sa stalo čokoľvek, vyrieši sa to." utešoval ma. Ja som však nemala silu povedať mu, že všetko sa pokazilo. Že už nikdy to nebude také aké to bolo a že to neskutočne bolí a že to nechápe, aj keď som dobre vedela, že by to chápal až priveľmi dobre. Ak bolo niečo horšie ako toto, tak to, keď vám vlastná manželka zomrie priamo pred očami.

"Už nikdy to nebude dobré, oci..."

Z pohľadu Daisy:

Hneď ako ma zložila, usmiala som sa. Bola som so sebou nadmieru spokojná, už lepšie to dopadnúť ani nemohlo.
Schovala som si mobil do vačku a vybrala som sa po dlhej školskej chodbe, aby som našla Nathana.

časť venujem EllaStylesTomlinson 💞